Algeron II. (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Na druhý deň sa Roland prebudil na zvuky vozov a pochod ľudí. Okamžite sa postavil na nohy a vykukol von s okna na ulicu. Videl ako obyvatelia a roľníci odchádzajú a majú so sebou len to najdôležitejšie. „A je to tu,“ povedal si Roland pre seba a obliekol sa aby mohol íst von a zistit o situáci viac. Ked sa konečne dostal von zakopol a starca, ktorý spadol na zem ale nik mu nepomohol, pretože každý hľadel iba na seba. „Dakujem ti chlapče,“ prehovoril starec a Roland sa spýtal. „Kam všetci idú?“ starec sa pozrel na vozy a potom na Rolanda. „Predsa preč. Na juh za rieku do Obolonu. Tam budú v bezpečí pred škretmi. Mal by si íst aj ty inak ta tu čaká záhuba.“ Starec sa oprel o palicu, ktorú mu ešte Roland podal a pomaly kráčal spolu s ostatnými preč s Algeronu. Ked usadol prach s cesty a brána sa zavrela v pevnosti ostalo strašné ticho. Všetci sa po sebe pozerali a Roland bez váhania šiel za generálom. Svižne vybehol po schodoch, ktoré viedli do generálovho domu a vletel dnu. „Takže generál toto ste chcel? Aby ľudia mali strach a odišli bez ochrany?“ Generál sa otočil a vtedy bolo vidno že tam stojí ešte jeden muž. Bol to Felix jeho dobrý priateľ, ktorého pozná už od detstva. „Upokoj sa chlapče. Nemohol som poslat vojakov, pretože pevnost by bola oslabená a to by bol jej koniec. Nemôžem dopustit aby sa dostala do rúk nepriateľa. Tu Felix je novým veľiteľom,“ ukázal na Felixa a ten sa len usmial. Roland bez slova odišiel a zabuchol sa sebou dvere až sa okná triasli. Namieril si to do miestneho hostinca ale na jeho prekvapenie tu bolo prázdno. Ani hostinský tu nebol a tak si Roland zobral fľašu rumu a sadol si za stôl kde začal pit.
Ubehlo niekoľko hodín a Roland sa zobudil na zemi. Pootvoril oči a videl cez okno že sa zotmelo a je noc. Pomaly sa zodvihol so zeme ale v hlave sa mu zatočilo a spadol na zadok. Po pár minútach nabral silu a postavil sa na nohy ale tie ho nejako neposlúchali. „Fuj hnusný rum,“ povedal pre seba a vyšiel von. Videl len stráže na hradbách a vo vežiach. Obloha bola jasná a mesiac krásne osvetloval ulicu. Zrazu sa pri Rolandovi objavil pes. Bol to nejaký orech čiernej farby s krátkou a hladkou srstou, ktorý sa na Rolanda pozeral a prosil o jedlo. „Kamarát aj ja som hladný a neumriem.“ Roland sa rozhodol že pôjde domov a prespí sa. Sám nevie ako ale dostal sa domov a zaspal na posteli oblečení.
Na daľší den sa Roland umyl a pripravil na stráž ale to už pred dverami stál Felix s dvoma vojakmi a povedal. „Včera si nebol na stráži. Kde si bol?“ Roland sa pozrel na Felixa a videl že je v generálovej zbroji. „Prečo máš generálovu zbroj?“ spýtal sa ale Felix ho odbil. „Zaújmavé že ta to zaújma. Generála našli mrtveho. Niekto ho otrávil a teba včera nik nevidel.“ Roland sa narovnal a trocha ironicky povedal: „Hádam si nemyslíš že...“ To už Roland spadol na zem po zásahu do hlavy od jedného s vojakov.
Kvapky vody dopadali na hlinenú zem a s tej sa stávala hnusná bačorina. Plesnivé steny, ktoré zapáchali a chlad, ktorý bol všade prítomný to bol žalár v ktorom sa nachádzal Roland. Otvoril oči a videl len pleseň. „Kde to...“ nedopovedal a uvedomil si čo sa stalo a kde je. Posadil sa ale hlava ho bolela tak veľmi že sa musel okamžite opriet o stenu. Nevadilo mu ani to že sedel v hnusnom bahne a na hlavu mu kvapkala voda. Pomaly už nevnímal svet a niet sa mu čo čudovat. Zaschnutá krv na pravej strane jeho tváre hovorila za všetko. „Prečo? Prečo?“ pýtal sa sám seba a na odpoved čakal márne. V žalári nebol nik ale prečo? Odišli aj vojaci a on tu zhnije za živa? V podstate mu to bolo jedno, pretože ho viac zaújmala bolesť, ktorú pocitoval a osud pevnosti...