Astritikum (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Astritikum, rok 2771 astritického kalendára. Mesto pripomína z výšky sen každého kráľa. Nádherné mesto, ulice sú dláždené kameňom, základ budov je vstavaný do základov mesta, čím pripomínajú akoby vyrástli na uliciach, ale strecha je drevená. Nábytok je z dreva a so symbolmi spoločenských vrstiev. Čím bližšie k centru mesta ide návštevník, tým sú domy honosnejšie. Chrámy bohov Oplondea a Katolica sú na krajoch menšie, ale smerom k centru väčšie a bohatšie. Parky prekvitajú kvetmi rôzneho druhu a na lavičky vrhajú tieň stromy. Po celý rok je tu teplo. Je to zvláštnosť na polohu mesta, ktoré je centrom ako Astritickej ríše, tak srdcom Grónska, snehom pokrytej krajiny. Asi preto, že je pod ochranou vzácneho kryštálu, ktorý chráni ríšu pred zimou a bielou prikrývkou. Po celom meste spokojne chodia, klebetia a nakupujú ľudia v zvláštnom oblečení. Košeľa je biela a nohavice s topánkami sú tmavé ako tá naj černejšia noc. U žien je miesto nohavíc azúrová dlhá sukňa ako nebesia osvetlené slnkom na pravé poludnie. Nosia čižmy rovnako zafarbené ako sukňa. Na rukách majú prstene podľa svojho postavenia. Rozprávajú sa o najmä o novinkách, ktoré hýbu mestom. Zhluky žien a mužov sú roztrúsené po celom meste. Ak by ste povedali, že je tu krčma, tak ste na omyle. Astritici nepoznajú alkohol.

Len prednedávnom sa oddelila jedna z kolónii a už sa z tohto faktu stala ústredná téma ľudí. Niektorí Astritici tam pracovali a museli odísť do hlavného mesta.

„Počuli ste, susedka, čo sa stalo v Erelskom lese?“ spýtala sa postaršia žena. „Vraj našli zlato a rozhodli sa s ním obchodovať s ostatnými krajinami.“

„Áno, môj manžel tam pracoval so sestrou ako hlavní Kras Fonol,“ povedala mladšia.

„Môj brat tvrdí, že ak takto budú pokračovať ostatné kolónie, tak onedlho budeme sledovať výrazný vplyv našej kultúry na menej rozvinuté krajiny,“ oznámil mládenec. „Ľudia tam vraj toľko nepracujú ako tu, ale čo je na tom pravdy, nevedel povedať.“

Kňazi postávajú pri chrámoch. Sú odetí v čiernom kňazskom rúchu. Rád Katolici nosí ružový ruženec a Rád boha Oplondea pre zmenu purpurom a šarlátom zdobený kňazský šál. Ich omše prebiehajú s dávkou odhodlania a radosti. Ako prvé sú piesne, ktoré ospevujú bohyňu, potom nasleduje čítanie posvätnej knihy. Vždy jedna, dve, poprípade tri kapitoly. Na každej omši prebieha obrad zvaný Oraste, rituál, pri ktorom kňazi premieňajú oplátky na telo niektorého z vládcov živlov. Uprostred mesta je mramorový palác s kupolovitou strechou a štyrmi vežami. Dĺžka je 600 lakťov, šírka 900 a výška len 300 lakťov. Veže sú vysoké 600 lakťov. Čarodejnícka veža je biela ako sneh. Je tu rozsiahla knižnica a Astritický rád z tejto veže sleduje sever kráľovstva. Druhá v poradí je vojenská veža v svetlomodrom prevedení. Zbrojnica leží naspodku a v celej veži sídlia najvyšší dôstojníci, ktorí dohliadajú na západnú časť. Južná, zlatožltá veža je alchymistická. Spojenci Astritikov, Hadie stráže, tu majú svoje laboratória. Posledná, východná veža je akoby neviditeľná. Jej obrysy sú však viditeľné. Táto veža je diplomatická. Najrušnejším miestom je trh vzdialený od paláca 800 lakťov smerom na juh od paláca. Na trhu sú obchodníci s obilím, mliečnymi výrobkami, zeleninou a ovocím. Cirkus stojí 800 lakťov na sever. Diváci majú možnosť vidieť rôzne cvičené zvieratá ako medvede, levy, kone a iné. Takisto sú tu i rôzne príšery ako trojhlavý pes alebo minotaurus.

Astritický rád riadi astritik Okapia zvaná Hellénia, dcéra Síriova.Vysoká mladučká blondínka priemernej váhy. Modré oči sú nevýrazné. Nos je pomenší. Pery sú plné a sýtej, červenej farby. Nosieva červené dlhé šaty a čižmy. Plášť je súčasťou každej Astritickej róby. Zbraňami sú meč a dýka. Je sebavedomá a práve táto vlastnosť je viditeľná v jej chôdzi. Momentálne ale študuje v knižnici staré spisy o démonoch. Knižnica je rozsiahla. Police sú preplnené knihami s rôznymi nápismi a vo zvláštnych jazykoch. Niektoré obsahujú i symboly. Okapia prechádza medzi tesnými uličkami a berie zaprášené spisy z dávnej minulosti. Papier je žltý. Prejde uličkou a sadne si k stolu. Ozve sa vzdialený výbuch. Okapia spozornie. Postaví sa zo stoličky a kráča k oknu. Keď pristúpi, vidí, ako je cirkus v plameňoch. Zaznie poplach. Ozve sa ďalší výbuch podobný predošlému, tentokrát bol zvuk hlasnejší. Chvíľu je ticho. Dnu vrazí mladík. Je udychčaný. Padne na všetky štyri. Keď sa upokojí, postaví sa na nohy. Okapia naďalej sleduje požiar cirkusu.

„Trh je v plameňoch,“ odpovie mladík a pozrie sa na Okapiu.

„Viem o tom,“ odvetí a oblizne si pery. „Kto za tým stojí? Hadie stráže?“

„Nie, prepadli nás démoni.“

„ČOŽE?“ spýta sa nahnevane a otočí sa k nemu. Pomalými sebaistými krokmi kráča smerom k mladíkovi. Rukou siahne po dýke a vytiahne ju. Dýka je celá zlatá so zeleným diamantom na rukoväti. Ostrie je dlhé, obojstranne ostré. Na ňom sú symboly šiestych súhvezdí. Rukoväť je oblá a malá.

„Prepadli nás démoni.“

„Ako sa to mohlo stať?“

„Neviem, slečna, vedie ich Iromedeus.“

„Do čerta,“ zahreší a hodí dýku. Tá letí na mladíka. Zasiahne ho a spadne na kolená. Pozrie sa na Okapiu a spadne chrbtom k zemi. Pár sekúnd ešte chrčí, ale pomaly jeho život vyhasína. Okapia pristúpi k nemu a vytiahne dýku. Utrie ju do šatov. Zasunie naspäť a pozrie sa na mŕtvolu.

„Keby si mi to nehovoril, nemusel si zomrieť.“

Pomaly obišla mŕtvolu a išla ku schodisku. Obzrela sa dozadu. Nič tam nebolo. Chytila sa dreveného zábradlia a druhou rukou vytiahla meč. Meč bol stavaný podobne ako dýka, ale ostrie bolo dostatočne dlhé, aby prebodol dvoch vojakov naraz a špička by vystúpila na pár centimetrov. Stúpla si na prvý schodík. Ozval sa ďalší ohľušujúcy výbuch a za ním nasledoval dunivý zvuk. Obzrela sa. Knižnica už neexistuje. Ostala po nej len diera. Strop sa začal pomaly rozpadávať. Okapia sa pozrela na schody. Rozbehla sa. Brala schody po dvoch. Vbehla do prvých vhodných dverí. Včas. Celá veža sa rozpadla a zasypala dvere za ňou. Rozhliadla sa po miestnosti. Miestnosť bola vstupná hala s dvoma vchodmi, jeden bol do čarodejníckej veže. V rohoch mala skrine a na stenách viseli obrazy. Vojakov nebolo.

„Je tu niekto?“ zvolala na miestnosť. Z jednej skrine sa ozvalo búchanie. Bola to práve tá, ktorá stála najbližšie k Okapii. Pristúpila k nej pomaly. Chytila sa kľučky voľnou rukou. V duchu sa pomodlila ku Katolice. Otvorila skriňu. V nej stál vystrašený muž, Astritik. Bol to vysoký temný elf. Pokožka bola tmavej farby. Oči svietili žltou farbou. Muž mal na sebe astritické rúcho.

„Orin, čo tu robíš?“ spýtala sa a oblizla si pery.

„Madam, Iromedeus sa vrátil,“ povedal ustráchane. „A chce Astea forte.“

„Viem o tom,“ odpovedala a pristúpila k oknu. „On ju nemôže dostať. Musíme sa poponáhľať do pokladnice.“

Orin vystúpil zo skrine a prikývol. Vybral si z kabátu paličku. Niečo zamumlal. Palička sa premenila na veľkú palicu. Bola dlhá 3 lakte gaštanovej farby a na jej konci svietil azúrový kameň. Okapia sa k nemu obrátila. Pousmiala sa. Orin uchopil palicu pevne do ruky. Zabúchal jedným koncom na podlahu. Z tieňa vystúpil malý hobit. Uškeril sa na Okapiu a vytiahol spoza chrbta luk a šíp. Luk bol krátky. Šípy boli dostatočne dlhé, aby zabili človeka pomalou a bolestivou smrťou. Hrot bol tvarovaný tak, aby pri pokuse o vytiahnutie šípu vytváral bolesť.

„Etres, syn Ekorentov,“ predstavil sa malý mužíček s kučeravými vlasmi. Vzhľad mal detský. Možno aj preto vyzeral tak nevinne.

„Orin, máš nejaké ďalšie prekvapenie?“ spýtala sa mrzuto.

„Madam, nie, nemám.“

Okapia vykročila vpred. Hobit a drow ju nasledovali. Vyšli z miestnosti a pomaly kráčali dlhou chodbou. Keď sa dostali na koniec chodby, hobit namieril na dvere luk a Okapia sa postavila na kraj. Orin pristúpil k dverám a pomaly ich otvoril. Zrazu sa po ňom natiahla ruka a zvalila ho na zem. Okapia vbehla dnu a chlapovi priložila meč ku krku.

„Vstaň,“ povedala. „S rukami nad hlavou.“

Vojak pustil dýku a vstal. Pozrel sa na ňu a pousmial sa. Zrazu boli obkľúčení štyrmi vojakmi. Dvaja s kušami a zvyšní s mečmi.

„Tak ma pustíte, Astritička?“ spýtal sa vojak sebaisto a dotkol sa dvoma prstami meča. Pomalým pohybom ho odsunul od krku. Orin vstal a oprášil sa. Hobit vošiel dnu. Orin si vzal palicu.

„Kto ste?“ spýtal sa Orin a poškrabal sa za uchom. Okapia medzitým schovala meč a obzerala si miestnosť pohľadom.

„Som lord Peren, veliteľ žoldnierskej skupiny Perestrojka,“ odpovedal vojak. „Moji spolubojovníci princezná Elena, lady Kye´ra, sir Libor a princ Edward ma upozornili na nebezpečenstvo a tak sme sa rozhodli vás vyhľadať.“

„Dobre ste spravili. Ideme po jeden predmet do pokladnice.“

„Madam, Perestrojka sa k vám pridáva,“ odpovie vojak a otočí sa k Okapii. „Sme ochotní za vašu ochranu zomrieť.“

Okapia prešla k ďalším dverám a otvorila ich. Schodisko. Bolo prázdne. Ozval sa ďalší výbuch a miestnosť zahalil prach. Otočili sa. Diera v stene. Prechádzali ňou muži a ženy, obludy a kríženci. Na ich čele stál vysoký muž s kapucňou cez celú hlavu. Kapucňu si dal dole. Blondiak s modrými očami. Mal špicatý nos. Poškrabal sa na ňom.

„Okapia, idem si po Astea forte,“ povedal s veľkým úsmevom na tvári.

„Iromedeus, ja som vedela, že sa ti nedá dôverovať. Nikdy ju nezískaš,“ povedala a pomaly uchopila dýku.

„Beliala si asi zabila a to isté plánuješ so mnou.“

„Kerte tos frat, torie Astea forte,“ povedala a hodila dýku. Dýka sa zabodla do pravého oka démona. Spadol k zemi. Avšak vyskočil na nohy a vytiahol dýku.

„Okapia, ty sa nepoučíš,“ povedal a pozrel sa na dýku. Vzbĺkla a začala sa taviť. Iromedeus sa pozrel na Okapiu a pousmial sa.

„Ideme,“ zvolala Okapia. Vbehla do dverí a ostatní ju nasledovali. Rýchlym tempom šli po schodoch. Keď skončili schody, vbehli do vstupnej haly. Okapia sa otočila. Keď posledný vošiel dnu, niečo zamumlala. Dvere sa premenili na stenu. Z jedných dverí vošiel lesný elf. Bol odetý v sýtozelenom hábite. Boli na ňom symboly známej elfskej rodiny.

„Astritička, čo sa stalo?“ spýtal sa.

„Neviem presne, ale niekto nás musel zradiť,“ povedala Okapia. „Denny, vy ste posledný?“

„Z hraničiarov posledný, ale vediem Hadie stráže, mága Feriendela Červeného, nekromantera Selinia Helenského a pár bojovníkov,“ oznámil a zabúchal na dvere. Dnu vošla skupinka ôsmych ľudí.

„Kam smerujete?“

„Pokladnica, ale prenasledujú nás,“ odvetila a olizla si pery.

„Podobne, ako u nás, ale my utekáme z mesta.“

„Madam, Iromedeus nesmie dostať dýku,“ povedal Orin.

„Budeme vás sprevádzať, Astritička,“ oznámil razantne Denny.

„Dobre, vchod do pokladnice je tu,“ povedala a prešla doprostred miestnosti. Niečo zamumlala. Objavili sa pred ňou schody. Pomaly na ne vstúpila a pokračovala ďalej. Ostatní ju nasledovali. Denny a Orin kráčali tesne za ňou.

„Iromedeus? A to je kto?“ spýtal sa Denny. „A hlavne čo s ním mala?“

„Ona? Úplne nič, Iromedeus je démon. Prečo ju voláte Astritička?“

„My hraničiari nie sme zvyknutí moc na zdvorilé oslovovanie. Sme špióni, prieskumníci, stopári, lovci, skauti, zálesáci, takže nie sme moc zvyknutí na niečiu spoločnosť.“

„Tak to je o niečom inom,“ odvetí Orin ironicky. „Okapia, kedy budeme v pokladnici?“

„Už sme tu,“ povedala a zastavila sa pred dvermi. Boli drevené. Na nich boli symboly. Okapia prešla po nich rukou. Niečo zamumlala. Dvere sa otvorili. Ozval sa silný výbuch a za ním nasledoval ďalší. Okapia sa otočila k zvyšku spoločníkov. Vošla dnu a naznačila rukou, aby ju nasledovali. Keď posledný vošiel, niečo zamumlala a dvere sa premenili na stenu. Všade bola tma. Okapia znovu niečo zamumlala a celá miestnosť sa osvetlila. Boli v pokladnici. Všade bolo dostatok zlata a cenných predmetov. Uprostred stál piedestál a na ňom bola uložená dýka. Celá zo striebra. Ostrie bolo špeciálne tvarované na bolestivú smrť a vytváralo ranu v podobe kríža. Boli na nej vyobrazené rôzne symboly. Rukoväť obsahovala zelený kryštál. Okapia sa k nej priblížila. Dýka začala svietiť. Orin sa pridal k Okapii. Ozval sa výbuch. Otočili sa k miestu, kde boli dvere. Miesto bolo poškodené, ale nie zničené. Ozval sa ďalší a kusy steny spadli na zem. Diera sa zväčšila. Iromedeus nahliadol dnu.

„Pohotovosť!“ zvolala Okapia. Vojaci obkľúčili zväčšujúcu sa dieru. Mágovia a Hadie stráže sa postavili bližšie k Okapii a Orinovi. Hobit sa postavil k Okapii a namieril luk. Okapia vzala dýku. Medzitým sa ozval výbuch, a diera sa rozrástla natoľko, že sa ňou dalo prejsť. Kusy steny boli vzdialené na niekoľko metrov a obrazy popadané. Dokonca spadla socha, ktorá stála desať ľaktov od diery. Iromedeus vstúpil dnu a pousmial sa na Okapiu. Perestrojka na neho zaútočila ako prvá. Nestíhali útočiť. Iromedeus bol rýchly a povraždil ich. Zvyšní vojaci s hraničiarmi zaútočili. Každý pokus o útok na Iromedea bol odrazený. Keď bol Iromedeus hotový, vystrelil ohnivé šípy po mágoch a Hadích strážach. Všetky strely boli smrteľné. Hobit vystrelil niekoľko šípov, ale Iromedea nezasiahli. Narazili o bariéru. Okapia vystrela ruku k stropu, niečo zamumlala a pozrela sa na Iromedea. Začalo sa okolo nich tvoriť jasné biele svetlo.

„Iromedeus, nedostaneš Astea forte,“ povedala razantne.

„Chcem teba, potom sa dostanem k Astea forte.“

„Tak ma musíš zabiť.“

„Tak dobre,“ povedal a vystrelil šíp. Zrazu Okapia, Orin, Selínius a Etres zmizli. Iromedeus sa otočil a rozčúlil sa. Okapia s dvoma preživšími sa ocitli na kraji mesta. Otočila sa k nim.

„Musím schovať dýku na bezpečnom mieste. Vy dvaja zmiznite, zmeňte si mená, minulosť. Nech nikto nevie, čo sa tu stalo, ja sa postarám o mesto.“

Orin prikývol. Etres sa len pousmial. Obaja už dávno vedeli, že ak zmizne Astritikum, zmizne ich prekrásny život v tomto meste. Okapia sa otočila a niečo zamumlala. Orin padol na kolená a rozplakal sa. Zanechal tam rodinu. Okapia o tom vedela. Orin musí pochopiť, že ak prepadnú mesto, nebude dostatok času na záchranu všetkých ľudí. Tí, ktorí sa zachránili, museli utiecť do iných krajín so zmenenou totožnosťou. Okapia sa k nim otočila a pousmiala sa. Bola smutná, slzy sa jej tisli do očí, ale nedala nič najavo. Kľakla si k Orinovi a objala ho.

„Orin, musíme ísť,“ povedala. Orin sa na ňu pozrel. Mal červené oči. Niečo zamumlal. Ocitli sa na púšti blízko mesta.

„Ja tu zostávam,“ povedal smutne. „Hobita odprevadím do lesa ku svojim.“

Okapia sa pozrela na Etrea. Prikývol. Pustila Orina a postavila sa. Pristúpila k Etreovi. Etres sa na ňu pozrel a podal jej ruku.

„Rád som s vami bojoval,“ povedal.

„A ja s vami,“ odvetila a stisla mu ruku.

„Čo sa stane s dýkou?“ spýtal sa.

„Premiestnim sa na nejaké bezpečné miesto a tam vyčkám na vhodnú chvíľu. Musím ísť,“ povedala. Premiestnila sa naposledy mestu. Videla ho celé zničené. Niečo zamumlala. Mesto sa pomaly začalo ponárať do zeleného porastu. Vyšla ráznym krokom k srdcu mesta, ku kryštálu. Mesto teraz pripomínalo horský les. Vysoká tráva pokrývala predtým známe ulice tohto veľkolepého mesta. Budovy začínali byť obrastené popínavými rastlinami. Začali sa tvoriť rieky. Veže paláca zarastali. Boli natoľko obrastené, že by si ich návštevník zmýlil so stromami. kopula paláca sa podobala skôr kopcu ako miestu, kde sídlil kráľ s astritickou radou. Okapia vedela, že ak nevyberie kryštál, tak toto mesto bude lákať všetkých, ktorí tu nemajú čo robiť. Keď prišla k monumentu Kreol Krat Katolica, čo bola vlastne socha pripomínajúca napol človeka napol hada a symbol Katolici, bohyne prírody a hojnosti. Socha držala v ruke palicu a na jej konci bol zelený kameň v tvare srdca. Ukázala naň.

„Etrea kale tora!“ zvolala. Kameň sa rozsvietil a spadol na zem. Okapia ho zdvihla. Rozhliadla sa po okolí. Nikoho nikde. Pomaly prešla k palácu. Keď bola pri vchode, sadla si a vybrala dýku. Kameň položila na zem a napriahla sa rukou, v ktorej držala dýku. Niečo ju však zasiahlo do pleca. Postavila sa a otočila. Stál tam Iromedeus a dvaja strážci, jeden menší postarší muž v čiernom hábite a druhý, vysoký mladý svalovec v tmavom spoločenskom. Okapia napriahla ruku ku kryštálu. Priletel k nej.

„Okapia, si predvídateľná. Nechápem, prečo si sa vrátila.“

„Iromedeus, ty nikdy nezískaš mesto. O to sa postarám. Krael tore kerentes Katolica, frone tres kerel Astritikum!“ zvolala a zdvihla ruku s dýkou k nebu. Obloha sa rozžiarila a blesk udrel do zeme. Všetci štyria sa premenili na sochy. Zima pomaly pohlcovala mesto.