Búrka (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Ako sa hovorí: „Každá búrka raz prehrmí.“ Už sa mi zdalo, že táto nie. Ticho pred touto búrkou trvalo pridlho a bola to skutočne len otázka času, kedy to všetko vyhrmí.
Nehovorím teraz o skutočnej búrke, aj keď počasie sa veľmi rado pridalo k mojej pochmúrnej nálade, ktorá ma sužovala, čo mi mnoho nepridalo.
Každá hádka je svojim spôsobom komplikovaná a mnohokrát nejde ani tak o to, o čo v nej šlo, ako o ľudskú sebeckosť a neschopnosť priznať si svoju chybu a ospravedlniť sa. Nikdy som sa nesnažila rozvíjať sa po tejto stránke a nejako sa mi nechce meniť to, teraz to už aj tak nemá zmysel. Ako všetky hádky, ktoré som si prežila. Ani jedna nemala skutočne význam a keď si to tak uvážim, tak sa ani jedna z nich nemusela stať, ak by som bola rozumným človekom, ktorý si nechá poradiť od druhých a nenazúri sa hneď. Nemám rada hádky a pritom ich sama provokujem, som ja vôbec človek?

Ležím na posteli, opustená a zmáraná výčitkami svedomia, ktoré ma tentoraz skutočne pichá hlboko do srdca. V hlave sa mi víria spomienky na to, čo sa stalo. Čo som mohla zmeniť na svojom správaní? Pýtam sa sama seba v duchu snáď už po miliónty krát. Hľadím pritom bez akéhokoľvek iného pohybu na strop svojej izby, ktorý sa miestami presvetľuje od svetla veľkých bleskov. Počítam v duchu sekundy do hrmenia a rukami sa nervózne pohrávam so svojimi vlasmi, ako je tomu vždy, keď niečo nie je celkom podľa mojich predstáv.
„Raz, dva, t...“ nestihnem dopočítať, pretože uprostred tretieho čísla sa ozve hlasná rana. Mám pocit, že pri tejto búrke sa chveje celý náš dom od základov. Cítim, ako sa mi dvíhajú chlpy na rukách a naskakuje husia koža. Strasiem sa. Z tejto búrky ide hrôza. A nielen z tej, čo vystrája vonku, ale aj tej, čo vystrája v mojom súkromí. Ozve sa ešte jedna rana, s ktorou sa vzápätí spustí ohromný lejak bubnujúci na sklá našich okien, akoby ich chcel rozbiť. Blesky sa len tak hmýria na oblohe sprevádzané ranami ako z dela, človek sa pomaly začína cítiť, ako na vojne, aj keď ja som vojnu nezažila a dúfam, že sa jej vyhnem celkom.

Pomaly, ale isto, upadám do pokojného spánku, ktorý som už dlho nemala, pretože, ako som už povedala, štípe ma svedomie, čiže mám nočné mory a nemôžem spávať. Akurát sa vnáram do prekrásnej tmavej ničoty žiadnych snov a nočných môr, keď ma z tohto raja vytrhne zvonenie ozývajúce sa celým našim domom. Prudko sa posadím na posteli až sa so mnou zatočí celá izba. Vypotácam sa von z izby a k dverám nakoniec dôjdem skôr ako brat, ktorý už bol síce na pol ceste, ale ak si zaumienim, že dobehnem prvá, tak som schopná aj zabíjať. A tušenie je hrozná vec, keď ho raz dostanem, tak tuším rôzne veci, nechceli by ste ma zažiť. Nahliadnem cez okienko pri dverách, aby som sa pozrela, kto to chodí v takýchto neskorých hodinách strašiť. Pri našej bránke stojí akási postava, podľa postavy ju typujem na chlapa, na sebe má čierny podlhovastý plátenný kabát s kapucňou, ktorá zakrýva jeho hlavu, zrejme, aby ju uchránila pred tým najhorším, čo môže búrka priniesť. Hlavu má ale sklonenú, takže celkom nevidím do tváre tejto osobe, ale ako som už povedala, tušenie je hrozná vec. Schmatnem kľúče a roztvorím dvere. Hlavu si prikryjem rukami, akoby ma to mohlo ochrániť pred lejakom, ktorý je taký mocný, že cezeň riadne nevidieť. Okuliare okamžite pokryjú kvapky, rovnako ako moje vlasy a oblečenie. Dobehnem k bránke a pozriem sa na osobu stojacu na jej druhej stránke.
„Najlepší čas na návštevy, čo povieš?“ spýtam sa ho s ironickým podtónom v hlase popri odomykaní bránky. Roztvorím ju a naznačím mu, aby vošiel dovnútra. Keď tak učiní, okamžite ju zavriem a zamknem. Nesmieme mať odomknuté, keď naši nie sú doma, to je nepísané pravidlo a okrem toho, ja pred búrkou aj tak všetko zamykám, pretože vždy sa dostaví trochu môjho typického strachu. A je to istejšie.
„Mrzí ma to, netušil som, že to príde akurát po ceste k tebe, skutočne,“ ospravedlňuje sa. Na moment sa naňho zahľadím spýtavým pohľadom, ale je to skutočne len malý moment, potom sa vyberiem dovnútra. Otočím sa ešte, aby som sa uistila, že ma nasleduje a vyšliapem hore po schodoch. Vbehnem rýchlo do domu a vpustím aj jeho. Kým zavriem dvere, je pod ním mláčka akoby sa pocikal. Inokedy by som sa na tom možno smiala, no tentoraz mi to vtipné nepríde. „Vyzleč sa, prinesiem ti suché veci,“ oznámim mu a snažím sa nepozerať sa naňho, keď okolo neho prechádzam. Rýchlo vojdem do bratovej izby a začnem prehľadávať jeho skrinky. Zanedlho mám na kôpke, nohavice, mikinu, nejaké tričko, trenky a osušku. Vrátim sa späť do predsiene, kde všetka moja snaha vyjde navnivoč. Očerveniem a rýchlo sa pozriem znovu dole. Vystriem ruky s vecami a počkám, kým si ich vezme, potom prebehnem do kuchyne, kde sa dám do prípravy čaju. Do šálok si nachystám čajové vrecká a do rýchlovarnej kanvice zasa vodu. Vo chvíli, keď sa chystám zaliať vrecká, sa jeho ruky omotajú okolo môjho pásu. Jemne nadvihne moje premočené tričko, ktoré som si ešte nestihla obliecť a dotykmi ma chvíľu šteklí na bruchu, než príde k mojim prsiam. Zacítim chvenie v žalúdku a z úst sa mi derie vzdych. „Nie,“ zašepkám a rýchlo zalejem vrecká a odložím vodu, lebo hrozí, že si ublížim. „Musím sa prezliecť,“ poviem mu a vymaním sa z jeho objatia. Opäť mu utečiem – tentoraz do izby, kde sa zavriem. Rýchlo si nachystám suché oblečenie a to mokré zo seba zhádžem dole. Rýchlo sa oblečiem do suchého teplého oblečenia, ktoré som si prichystala a mokré uložím na vyhriaty radiátor. Otec síce bude nadávať, ale čo iné mi zostáva?

Zastanem na prahu kuchyne a moje srdce takmer určite vynechá jeden úder, keď ho nezazriem stáť tam, kde som ho opustila. V prvotnom šoku si neuvedomím ani to, že dvere na terasu sú otvorené. Uvedomím si to až dodatočne a zamierim k nim. Prejdem cez sieťku na komáre a postavím sa vedľa neho k zábradliu našej terasy.
„Krásny lejak, takú búrku som už dávno nezažil,čo povieš?“ zašepká smerom ku mne a mojim telom prebehne triaška, napriek tomu, že zima mi nie je. Vlasy si začnem namotávať na prst a uvažovať, čo to má znamenať. Čo mu mám povedať? vynorí sa mi v hlave otázka. Spomeniem si na to, čo sa vtedy stalo.

„Zoberiem ťa na ten maturiťák, ale dáš si tieto šaty,“ stál vtedy za mnou, sedela som na otočnej stoličke a on stál za mnou. Áno, stál, predsa nenechá stáť dievča. Preklikával sa chvíľu, až sa napokon dostal k jedným šatám. Chvíľu som si ich prezerala. Neboli škaredé, nevybral ružovú farbu, ako by to najradšej spravila moja mama, boli bledomodré, takmer tyrkysové, ale nie celkom. Mali pekné volánikové rukávy a siahali tesne nad kolená, kde sa zberkali. Aj sa mi páčili, aj som si pomyslela, že takýto kompromis beriem, ale z úst mi vyšlo predsa len: „Nezoberiem si ich, nechcem ich.“ A to bola asi tá chyba. A tak sme sa dostali až sem.

„Vezmem si tie šaty, Marek,“ poviem po dlhšej chvíli a naruším tým napäté ticho, ktoré medzi nami nastalo.
„Nie som tu preto, miláčik, nejde mi o tie hlúpe šaty. Vlastne ani neviem, prečo som chcel, aby si si ich zobrala.“
„Chcel si mať peknú priateľku na maturitnom plese, nie je to hriech, ja som v ten deň skrátka nemala náladu, ja neviem čo mi bolo, prepáč mi to.. ak je to vôbec možné."
„Je možné, že som chcel, ale zjavne som nehľadel na tvoje pocity pri mojom rozhodovaní sa a to ma mrzí asi najviac z toho všetkého, okrem iného aj to, čo som ti vykričal, nemyslel som to vážne, síce niektoré veci pravdou sú, ale ľudia by sa mali brať..“
„Ticho už, lebo si pomyslím, že si sa načisto zbláznil,“ preruším ho rýchlo. Čo to doňho vošlo? Cítiť, že ho to mrzí, ale čosi takéto by nikdy nevyšlo z jeho úst. Často ma prekvapuje, ale až takto? „..eh.. prepáč, ale vyznieva to zvláštne, keď to hovoríš.. nezvykneš...“
„Chápem to,“ preruší ma tento krát on a ja sa naňho pozriem. Stretnú sa nám pohľady a on sa usmeje, po chvíli sa usmievam aj ja, asi je to nejaká záhadná choroba toto usmievanie sa. Nikto z nás sa jej však nebránil.
Jeho ruky sa opäť ocitnú na mojich bokoch. Pritiahne si ma k sebe a cítim, ako sa presúva rukami na môj chrbát pod tričko. Usmejem sa o niečo viac a viem si celkom dobre predstaviť jamky na mojich lícach, ktoré sú tam vždy, keď sa takto usmejem. Nakloní sa ku mne, takže ma jeho vlasy pošteklia na krku a vlastne nielen tie. Keď zacítim jeho dych na mojom krku, musím sa potichu zasmiať. „Si krásna, keď sa takto usmievaš, vieš to?“ zašepká a jeho dych ma znovu pošteklí na krku. Mierne zakloním hlavu a privriem oči. „Áno, pri každej príležitosti mi to hovoríš, no stále si tým nie som istá.“ „Vždy môžem čakať podobnú odpoveď,“ počujem jeho tichý smiech. Ja viem, stále odpovedám rovnako, ale dá sa na to vôbec odpovedať inak? Krásny moment naruší blesk, ktorý udrie doslova neďaleko nás. Neprejde asi ani sekunda, keď zaznie ohromné hrmenie. Strhnem sa a vyľakane sa pozriem na Mareka. „Nedáme si radšej vo vnútri ten čaj? Určite už bude studený,“ spýtam sa ho a sledujem, ako sa výraz v jeho očiach mení.
„Dobre, teda...“ povie napokon a mne odľahne. Čakala som, že sa zase nahnevá, že sa bojím. Jeho ruky sa vytratia spod môjho trička a jemne ma chytí za ruku. Spoločne si to zamierime do kuchyne. Bezpečne zavriem terasu a otočím sa naňho. Sledujem, ako berie oba čaje a usmieva sa pritom. No nie som šťastný človek?