Čierna ruža (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Predieral sa hustými kríkmi už niekoľko desiatok minút. Slnečné lúče sa už nemali kadiaľ predierať a tak tu zavládla pochmúrna atmosféra, ktorú upevňovalo aj hrobové ticho. Krok za krokom sa posúval vpred hoci tenké konáre ho zakaždým udierali do tváre a on musel mať stále prižmúrené oči. Začal preklínať sám seba, že sa sem vôbec vydal ale musel to spraviť ak chcel získať srdce svojej milovanej. Bol schopný pre ňu spraviť všetko a získanie čiernej ruže by bol dostatočný dôkaz. Zrazu sa predral z kríkov a spadol na zem, pretože mu prestali klásť odpor. Rýchlo sa postavil hoci si udrel ruku a bolela ho. Uvidel rozborené múry a zničené budovy. Obhorené trámy kedysi tvoriace strešnú konštrukciu tu museli ležať už desiatky rokov, pretože boli z časti obrastené machom a popínavými brečtanmi. Zodvihol hlavu a uvidel napoly zborenú vežu, ktorá v dobách svojej najväčšej slávy bola vysoká celých sto dvadsaťpäť stôp. Hrobové ticho, ktoré ho sprevádzalo už dlhšiu dobu bolo ešte horšie. Počul len svoj plytký dych a tlkot srdca, ktorý sa zrýchľoval. Hmla, ktorá sa tu vznášala nebola prirodzená a on vedel čo sa na tomto mieste udialo. Položil ľavú ruku na svoj meč, ktorý mal prichytený na opasku a krátkymi a opatrnými krokmi našľapoval kupredu. Nechcel prebudiť zlo, ktoré tu ešte mohlo číhať hoci od tej udalosti ubehlo mnoho dekád.

Dostal sa ku schodisku tvoreného z pár schodov, ktoré už na prvý pohľad postrácajú starostlivosť a chýbajúce kusy nie sú výnimkou. Ostal stáť pred vežou štvorcového tvaru a pred dverami, ktoré boli zatarasené popadanými trámami. Mal pocit, že tu nie je sám a to ho donútilo sa často obzerať ale nikdy nikoho nevidel. Len hmlu, ktorá sa vznášala nad zemou a pripomínala husté mlieko. Preglgol a znova sa opatrnými krokmi presunul okolo veže aby našiel iný vchod. Tento krát našiel dvere, ktoré neboli zatarasené a dokonca boli otvorené. Pozrel sa lepšie na prah a uvidel tam stopu. Stopa bola ľudská a zrejme patrila nejakému mužovi v zbroji, pretože to bol odtlačok od okovaných bôt aké nosia len rytieri. Opatrne, ale v strehu vytiahol svoj meč a namieril ním pred seba. Potichu našľapoval a vošiel dnu, hoci predtým sa znova pozrel nenápadne za seba cez svoje rameno. Akoby tam niekto stál, ale nemal odvahu sa otočiť. Radšej vošiel dnu a nasledoval stopy. V budove vládol neznesiteľný zápach, ktorý škriabal v hrdle a nútil oči slziť. Na zemi bolo vidno stopy po požiari, ktorý túto vežu zasiahol. Lenže tam pod oknom ležala zbroj. Okamžite zaujal bojový postoj a držiac meč v oboch rukách čakal či tam niekto nečíha. Lenže zbroj sa nehýbala. Ležala tam nehybne a zdalo sa, že to ona bola zdrojom zápachu. Sklopil teda svoj meč a vykročil smerom ku zbroji. Kľakol si ku nej a prešiel rukou po prilbici, ktorá bola uzavretá. Jeho vnútorný hlas mu hovoril, že vie čo sa pod ňou nachádza. Dlaňou položenou na prilbici pootvoril priezor prekrytý pohyblivou časťou ...

V helme sa nachádzala ľudská lebka na ktorej bolo ešte nejaké tkanivo v pokročilom štádiu rozkladu. Okamžite ustúpil, pretože ho obaril zápach, ale dopadol na zadok, pretože sa potkol o nejakú knihu ležiacu vedľa zbroje. Začal vzlykať, pretože ho ovládol strach ale rýchlo sa pozbieral a postavil na nohy. Chcel niečo povedať, ale cítil, že hlas by sa mu triasol a ešte viac by ho to znervóznilo. Schoval svoj meč do pošvy a rýchlo zobral do rúk knihu o ktorú sa potkol. Nebola ohorená a vyzerala len trocha vlhká vplyvom hmlistého okolia. To znamenalo, že ju sem možno priniesol nebožtík v zbroji. Odstúpil spolu s knihou ďalej od tela a otvoril knihu. Začal si ňou listovať a na stránke nie ďalej ako bol stred sa nachádzal posledný zápis.

Deň Druhý
Tyrael sa asi zbláznil. Už je to druhý deň čo rozpráva o hlasoch prichádzajúcich zo stien tejto starej hlásky. Hovoril som mu, že sa mu to zdá, pretože si to nahovára, ale on nie a nie prestať ma presviedčať. Skôr si myslím, že ho zasiahla smrť jeho otca, ktorý sa sem vydal trinásť rokov pred nami. Zrejme stále dúfa, že ho tu nájde ....

Deň Tretí
Roland zmizol! Hľadal som ho po tej posranej hmle a Tyraela som nechal vo veži. Ubehlo niekoľko hodín, ale nenašli sme ho. Mám pocit, že zobral nohy na ramená a teraz je už na polceste domov. Zbabelec!

Deň Štvrtý
Tyrael je blázon. Udieral si hlavu o stenu a kričal nech je už konečne ticho. Keď som sa ho snažil upokojiť tasil na mňa meč a pichol ma do nohy. Hneď nato sa rozbehol do hmly a zavládlo hrobové ticho. Silno krvácam a bojím sa že na tomto skurvenom mieste zomriem.

Deň Piaty
Krvácanie som zastavil, ale nevládzem chodiť. Cítim ťažký vzduch .... a steny ... vyob ...oheň a ruže ... čierne plameň ... nech je ticho ... pove

Zápisky ďalej neboli čitateľné a zdalo sa, že nebožtík zomrel za záhadných okolností. Zodvihol hlavu. Ucítil ťažký vzduch, ktorý tu predtým nebolo cítiť, ale nevenoval mu pozornosť. Zrejme sa jedná o zápach z toho tela. Len Stvoriteľ vie koľko hnilého mäsa sa nachádza pod kyrysom. Pozrel na zbroj a všimol si dieru na ľavom stehne. To bude zrejme príčina úmrtia od jeho spoločníka.
Vonku bolo počuť smiech! Mierny vánok zavial aj do veže akoby niekto práve prebehol priamo okolo neho, ale veď tu nikto nie je! Obzeral sa a snažil sa zistiť príčinu, ale nedávalo to zmysel. Steny začali meniť svoju farbu. Obrazce ľudí a ohňa čiernej farby sa menili každou sekundou a on od strachu ostal paralyzovaný. Znova sa posadil na zadok a pritisknul sa ku stene. Preglgol naprázdno a na stene uvidel záhony čiernych ruží. Zahmlievalo sa mu pred očami a hlava mu padla na ľavú stranu kde sa oprela o starý trám zapáchajúci sírou. Nevidel na viac ako desať stôp ale siluetu postavy vo dverách ešte rozoznal. „Čierna ruža ... ako si si prial“, zaznelo z úst postavy a navôkol zavládla tma.