Fernos a pekelní generáli (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Vysoký muž sa postavil pred ostatných čarodejov. Pozrel sa do svojich poznámok a zrakom prešiel po celej miestnosti. Sledovalo ho niečo cez sedemdesiat ľudí, nymfálcov a felidiancov. Očakávali niečo povzbudivé.
„Je tomu už pár dní, čo zmizol Terentis, jeho spolupracovníci a nasledovatelia,“ prehovoril s vážnym hlasom. „Tí, ktorí sa mu vzopreli, vypovedali. Hovoria o bráne, ktorú otvorili. Chvíľu po tom, ako odišli, pocítili silné zemetrasenie, začuli hluk. Keď sa spamätali, Terentis a všetci ostatní už neboli na našej škole. Miesto stropu videli nočnú oblohu.
Dokonca zmizol aj kapitán stráži Derentis a knieža Feralis III. z rodu Solónovcov. Zvyšok rodu bol vyvraždený neznámym páchateľom a tak rod Solónovcov zaniká. Provincie Astritický polostrov a Prímorie tým pripadajú najstaršiemu zo šľachtických rodov. Majster Fernos, syn Feronov odchádza domov, aby prevzal svoje povinnosti.“
Jeden z čarodejov, felidianec vstal a uklonil sa. Predstúpil pred ostatných čarodejov. Na prvý pohľad bolo hneď jasné, že ostal prekvapený. Rovnako, ako všetci ostatní čarodejníci, aj on nevedel, ako teraz zareagovať.
„Svoje poslanie preberám s vďakou, ktorá k tomu patrí. Všetci čarodejníci, ktorí vypovedali, sa zhodli na jednej veci. Terentis z nich spravil Astatikov, mágiou poškvrnených. Rád červeného kríža ich bude prenasledovať. Preto sa ja zriekam ďalšieho štúdia na škole a pridávam sa k Astatikom. Stanú sa z nich moji chránenci a v mojom panstve budú môcť pokojne nažívať.“
Fernove slová vyvolali rozruch. Niektorí čarodejníci sa začali medzi sebou rozprávať. Pár z nich len komentovalo celú vzniknutú situáciu. Felidianec len smutne sklonil zrak. Síce očakával búrlivú reakciu, ale táto situácia ho i tak prekvapila.
„Prosím vás, utíšte sa!“ prehovoril. „Poprosím len o pár minút.“
Väčšina utíchla. Niektorí ešte frflali a nadávali. Jeden alebo dvaja naštvane vstali, niečo zašomrali a odišli. Nakoniec sa aj posledný hlas vytratil. Fernos sa poriadne porozhliadol.
„Čakajú nás ťažké časy. Odpovede na to, kto uniesol časť našej komunity, musíme zistiť. Tí, ktorých Terentis zradil, potrebujú našu pomoc a podporu. Momentálne to vieme vyriešiť len jediným rozumným krokom. Tým je spolupráca.“
„Prekrásna reč, drahý priateľu,“ ozval sa neznámy hlas, za ktorým nasledovalo tlieskanie. Všetci sa otočili k dverám. Pri nich stál neznámy muž v prekrásnom hábite. Spolu s ním boli dvaja ďalší muži. Jeden statný s kladivom a v prekrásnom brnení. Druhý bol o trochu nižší v nádherných šatách.
Všetci traja boli povedomí. Nikto však nevedel, skadiaľ ich poznajú. Muž zložil kapucňu. Ryšavé vlasy typické pre severanov oslnili celú miestnosť. Aj rytier zložil helmu a druhý muž odokryl svoju tvár. Všetci čarodejníci ostali prekvapení. Trojica boli belosi. Ešte tu nikoho, ako oni nevideli.
„Ja som Helios a moji dvaja spoločníci, Valior Krvavé kladivo a Feliendir,“ prehovoril s chladným hlasom. „My traja sme Iromedeovi poslovia. Prišiel som prevziať vašu čarodejnícku školu a vybudovať z nej univerzitu. Bude to na počesť vládcov ohňa.“
„My vám to nedovolíme!“ ozval sa čarodej. Valior ho chytil pod krk. Pozrel sa mu do tváre. Vo Valiorových očiach bola rýdza nenávisť. Pousmial sa. Svoj zrak otočil k Fernovi. Spravil pár krokov k felidiancovi.
„Mačička, prečo tieto veci nenaučíš slušnému chovaniu?“ spýtal sa Helios. „Valior, postaraj sa o ňu.“
Bojovník sa pousmial. Vrazil ruku do tela čarodeja. Vyrval mu srdce z hrudi a stisnutím druhej ruky oddelil hlavu od tela. Hlava sa skotúľala k Fernovým nohám. Niektorí čarodejníci sa na mieste povracali.
Helios sa porozhliadol. Palicou udrel do podlahy. Časť mágov vzbĺkla a zmizla. Pristúpil k felidiancovi a pozrel sa mu do očí. Fernos sklonil zrak. Nedokázal sa mu pozerať do očí.
„Čo od nás chcete?“ spýtal sa smutne.
„Armádu,“ odvetil „Potrebujeme armádu. Tvoji majstri budú medzi prvými, kto ju posilnia. Budú stáť na čele Kal-Tarishských vojsk, ktoré budujeme. V mene vládcov pekla vyčistia celé kráľovstvo.“
„Kto v skutočnosti ste? Nikto zo smrteľníkov by nebol schopní takých hrôz. Dokonca ani vládcovia by niečo také nedovolili.“
„Ja som ten, ktorý chcel moc,“ pozdvihol Fernovu hlavu.
„Terentis? To... To...“ zakoktal sa. „To nemôže byť pravda.“
„Ale je, drahý priateľu. Budeš naším poslom. Porozprávaš ľuďom, čo si tu dnes videl. Budeš naším archivárom. Spíšeš všetko, čo uvidíš. Budeš našim prorokom. Budeš predpovedať budúcnosť, ktorá nás čaká a neminie. Nikto ti však nebude rozumieť, pretože budeš hovoriť v hádankách...“
„Brat, vezmeme aj ostatných čarodejov,“ ozval sa Valior. Pozrel sa na Ferna. Helios k nemu naštvane pristúpil. Udrel ho otvorenou dlaňou po tvári.
„Nikto ma nebude prerušovať. Ani moji bratia. Ešte raz, tak zhoríš v pekelných plameňoch a niekto schopnejší ťa nahradí.“
„Áno, pane.“
„Smiem poznať vaše plány?“ spýtal sa Fernos. „Ak mám byť vašim poslom, môj pane, pomohlo by mi poznať aspoň časť vašich zámerov a plánov.“
„Pes nemusí poznať zámery svojho pána,“ pozrel sa na čarodeja. „V jednom máš však pravdu. Dnes v noci zničíme Oranžový sad a pošleme jasný odkaz Gewohradu. Pošlú prieskumný oddiel a neskôr aj armádu. Oslabíme Gewohradskú obranu a nakoniec dobijeme aj mesto. Nikto neprežije.“
„Útok na mesto je len začiatkom pôrodných bolestí,“ prehovoril Feliendir. „Ovládneme celé kráľovstvo. Jedna zničená provincia upúta pozornosť ostatných a spoja sa proti nám. V tú chvíľu zmeníme taktiku. Nebudeme útočiť vojskami.“
„To vám nedovolím,“ zvolal Fernos a začal vo vzduchu rozhadzovať rukami. „Vládcovia morí, vzduchu a zeme, pomôžte svojmu služobníkovi odraziť pekelných generálov.“
V rukách sa mu zjavili dva plamene. Rozvírili vzduch v miestnosti. Teplota pomaly začala rásť. Knihy a papiere vzplanuli a zhoreli, sviečky sa roztiekli a obrazy zmizli. Vzduch pálil a už sa nedal dýchať.
Čarodejníci utiekli z miestnosti. Ostal len Fernos, Helios a jeho dvaja bratia. Helios mávol rukou. Čarodeja hodilo o stenu a teplota zrazu poklesla. Ostali len následky nedokončeného kúzla. Obhorené drevo, spáleniny a rozpálený kov. Helios pristúpil k felidiancovi a niekoľko krát do neho poriadne kopol.
Zodvihol ho a mlátil. Neprestával, kým čarodej nezačal žadoniť o svoj život. Helios ho uchopil a hodil s ním o stenu. Znova k nemu pristúpil, zdrapil ho a zodvihol ho. Fernos len zreval od bolesti. Ostal kľačať na zemi.
„Kebyže dobývame celé impérium vojakmi,“ prehovoril Helios. „Natiahne sa to na roky, ak nie na dekády. Omnoho zaujímavejšie je zničiť impérium zvnútra. Využiť vás k tomu, aby ste sa podvolili diktatúre a útlaku dobrovoľne. Kal-Tarishké vojská budú hrozbou, ktorej sa nedokážete zbaviť.“