Hnusák alias Stonožka (1. strana) | Články - Aragorn.cz

„Hej, ty čierne prasa! Ty, s tou krivou hubou, zaspievaj Oddyseu!!!“
„Ale pane, ja nemám krivé ústa“
Prááásk!
„Óóóddyseááá“
„Dobrý fór, že?“ krákoravo sa vlastnému vtipu rozosmial neveľký muž opierajúci sa o výčapný pult v rohu temného podzemného baru.
Možno by to bol dobrý vtip – na zraze Ku-klux-klanu. Ale nie v miestnosti, kde pilo, revalo, tancovalo a kšeftovalo snáď sto černochov. A keby rozprávač nebol najbelší beloch akého si možno predstaviť – dokonalý, stopercentný albín. Jeho holá oválna lebka svietila v presile čiernych kudrliniek ako pštrosie vajce na hromade uhlia.
„No čo je? Smejte sa, nie?!“ muž urazene našpúlil pery a jeho spľasnutý nos sa ešte trochu sploštil.
V baru rázom panovalo hlboké, hlboké ticho, ktoré rušil len zvuk pohárov, ktoré okolité osadenstvo pozvoľna pokladalo na stoly, aby mali voľnú ruku na tasenie zbrane.
„Dobre, keď sa nechcete smiať, tak mi môže niekto z vás aspoň skočiť po pivo do hostinca cez ulicu, pretože tie špinavé, páchnuce žbrndy, čo tu čapujete sú horšie než chcanky. S tebou sa rozprávam, ty s tou krivou hubou,“ namieril albín prst na barmana a znovu sa rozosmial:
„Óóóddyseááá“
Všetci sediaci černosi vstali. Takže sedieť ostal len holohlavý vtipkár. Barman ďalej kľudne leštil pohárik a pletence svalov na predlaktiach sa mu prevaľovali ako klbka besných hadov.
„Po to pivo si môžeš skočiť sám, snehuliak. Ak to stihneš.“
Vľavo od sediaceho albína sa týčila postava neopísateľná iným slovom než obrovská. Niečo cvaklo a v temnote podzemného baru sa zaleskla čepeľ.
Biely muž sa na vysokej stoličke otočil tak, aby mal chrbát krytý stenou a pravý bok pultom. Z tohto pohľadu bolo vidieť, ako mu krátku koženú kazajku napína okrúhle bruško.
Nevzrušene sa napil: „Nechce sa mi čapovať, ale mám tu takú pomôcku, ktorá funguje na blbcov tvojho typu. Sleduj, čokoládový ksicht.“
V ľavej ruke bieleho muža sa akoby zázrakom objavila ľahká kuša s šípkou, na hrote ktorej bol namazaný nejaký sajrast.
„Hej ty, neger s prázdnou hlavou, a než načapuješ, môžeš naplniť tento mešec zlaťákmi“, na pult pred barmana dopadol hnedý kožený váčok zejúci prázdnotou.
„Ale pane, ja nemám prázdnu hlavu!“ zaksichtil sa albín a znova sa uchechtol.
Obor s nožom sa napriahol.
„Ale čo nie je, môže byť“ , povedal plešatec.
Obor s nožom zrazu zistil, že mu tá hnusná kuša mieri medzi oči.
Vôbec si nepamätal, že by sa biely drobec čo i len trochu pohol.
„No tak, keď musím čakať dlho na obsluhu, dostanem tik do ukazováčika“, albínov hlas už vôbec neznel veselo. Barman začal urýchlene plniť váčok mincami.
No môžem snáď pred kušou urobiť niečo iné? ospravedlňoval sa sám pred sebou. Fakt, že má strach z jediného bieleho podivína v miestnosti plnej bratov, sa mu vôbec nezdal iracionálny. Váčok naplnený mincami až po vrch zachrastil na pulte pred albínom.
„Elfské dievča s dlhými ušami, čiernovlasé. Niekto ju nedávno uniesol, neviete o tom niečo?“, albín sa rozhliadol – mimo barmana a obrovskej postavy s nožom toho ale moc nevidel. Koža na holej lebke sa mu zavlnila: „Tak kupríkladu ty, neger?“ obor s nožom zistil, že sa kuša premiestnila do oblasti jeho rozkroku.
Nechápal, že plešatcov pohyb znova nepostrehol.
„Ja čakám.“
Albínov hlas pôsobil aj na neho. Ani jemu nepripadalo neprípadné, že odpovedal. Síce nepravdivo, ale odpovedal – miesto aby tomu bielemu parchantovi vrazil kudlu pod rebrá.
„Nikdy som o nej nič nepočul!“
Tučný obrík nespokojne zavrtel hlavou. Ako mu do očí padol odlesk lampáša, obor si s odporom všimol, že jeho dúhovku sú krvavo červené a zornice podivne deformované – ako dva kríže.
Vzápätí mu sa mu jedna z nich zaborila cez hrot šípky do pravého oka:
„Zle! Síce starý vtip, ale čo si trochu prevetrať mozog?“
Balistická dráha šípky vystrelenej z kuše vzdialenej asi 30 centimetrov bolo posledné, čo obor na tomto svete videl.
Ešte než telo dopadlo na prešliapanú tehlovú podlahu, opísala rotujúca kuša oblúk a s mľasknutím pristála v dave černochov. To už albín stál a v rukách držal dve šable. Keď mu už obor netienil, mohol sa konečne poriadne rozhliadnuť.
Osadenstvo baru sa proti nemu týčilo ako čierna stena.
„Je nás tu skoro sto. Nemôžeš nás zabiť všetkých,“ povedal barman a odkiaľsi spoza pultu vybral palcát.
„Nemôžem? Hm. Možno nie. Ale čo to aspoň neskúsiť.“
Barman mal už dlhšiu dobu pocit, že sníva. Teraz ako by sa to ešte prehĺbilo. Albínovi zrazu zmizlo bruško, ale zato mu narástli dve ďalšie, spodné ruky.
Obe držali v dlaniach rovnako škaredé šable ako tie horné.

***

Asi o pol hodiny sa úzkou cestičkou, medzi schátralými domami zapadlej mestskej časti tak výstižne zvanej Hrdlorezy, pretiahol biely holohlavý muž. Mal bruško a za opasok si zastokol k popraskaniu plný mešec. Kto by sa na neho pozrel pozornejšie, zistil by, že má po kolená premočené nohavice. Kto by sa pozrel ešte pozornejšie, zistil by, že voda, čo z nich odkvapkáva je červená.
Tento muž nemá meno. Hovoria mu Hnusák, alebo Stonožka. Nikdy nerobil nič iné, než že zabíjal...