Koncil piatich Tellárov (1. séria) - Kirin I. (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Všetko pred jeho očami zbelelo vo svetle blesku. Kirin stál na palube. Alebo sa o státie aspoň pokúšal. Vietor divo fúkal do plachiet, laná lietali ako chápadlá nebezpečnej krakatice a loď sa húpala z jednej strany na druhú, akoby sa nevedela rozhodnúť, čo je lepšie. Pre posádku to rozhodne nebolo nič príjemné. Kirin plánoval stráviť na palube pár dní, no mal pocit, akoby tu tie muky trpel už roky.

"Vy výprdky iných svetov," zakričal na nich Kapitán, "videli ste v živote nejakú loď, ktorá by prežila plavbu búrkou s plachtami vykasanými?! Okamžite ich zakasajte!"

Kirin sa toho rád zhostil. Húpajúca sa paluba ho znepokojovala aj keď neboli v búrke či na veľkých vlnách a už niekoľkokrát vyvrátil to, čo pojedol. Ak niečo robil, aspoň nemyslel na to, ako strašne zle mu je. Spolu s ďalšími mužmi z posádky zakasali plachtu.

Teplo. Dobré jedlo. Zem pod nohami. Prečo som to opustil? Ďaleko od tohto pekla bol niekde v stredozemí hrad zvaný Černodes. Sídlil tam lord Qadronne. Ticho sa premával chodbami hradu ako mátoha, s bledou kožou a veľkými čiernymi očami a desivo tichým hlasom napomínal služobníctvo, že si majú plniť svoje povinnosti. Príležitostne im aj vynadal. Každý sa ho bál, dokonca aj Kirin, jeho vlastný syn. Avšak Kirin vedel jedno - ak by sa nestal dobrým bojovníkom schopným vo vládnutí nad pozemkami svojho otca, jeho otec by ho rád zabil a našiel by si iného dediča, hoc aj zverenca od niektorého zo svojich rytierskych vazalov. Preto Kirin opustil svoj domov s tým, že sa vydá na druhú stranu Pasgedhoru, aby zistil, čo tam je. Prisľúbil otcovi dary aj správy o tom, čo sa tam nachádza. To bolo pre jeho pána otca dosť - navyše v tom videl Kirin možnosť sa naučiť bojovať. Minimálne bojovať so životom.

Odišiel z Černodesu asi pred obratom mesiaca. Vzal so sebou trochu jedla, jednu dýku, plášte a teplé oblečenie a jedného koňa. Nerád by si bral viac, aby neupútal zbytočnú pozornosť a nechcel vojská. To by bolo preňho nevýhodné a nepraktické. Navyše, ak by sa mu niečo nepodarilo, aspoň by to nikto nemohol šíriť ďalej. Po asi päťdení cesty sa dostal do malej dediny Horostánok. Všetky zásoby zjedol počas cesty, loviť nevedel a chýbalo mu teplé jedlo, preto dorazil do najväčšieho z hostincov v dedine a zaplatil všetkým svojim striebrom za dobré jedlo a posteľ na pár dní.

Po pár dňoch zistil, že mu ukradli koňa. Nikto nič nevidel, ale v stánku s jedlom za zrau objavilo akosi záhadne veľa mäsa chutiaceho koninou. Nemal čas zapodievať sa s miestnou strážou, najmä po tom, čo videl, že práve oni sú najčastejšími zákazníkmi tohto stánku. Čakal v dedine. Mal už len svoje šaty, pár medených a jeden zlatý, ktorý si šetril na koňa. Keď budem v Pasgedhore, budem zaň vďačný. Otázka však bola, či sa tam vôbec niekedy dostane.

Asi v polovici druhého päťdenia, ktoré trávil v dedine, sa v prístave objavila loď Jarný súmrak. Prvý krát sa tak strašne tešil, keď videl kus dreva na vode. Kus dreva je asi najvýstižnejší názov pre túto akože loď, pomyslel si, keď ju videl. Jarný súmrak bola skromná loďka s niekoľkými kajutami. Bola tam jedna pre Kapitánovho syna, jedna pre Kapitána a jedna pre hostí. Akoby sa niekto, kto by bol hoden tej kajuty, obťažoval s takým člnom vo veľkých šatách. Potom tam bol nákladný priestor zmiešaný s priestorom pre posádku. A, samozrejme, paluba, asi najväčší priestor na lodi, na ten zabúdať nemôžem.

Kapitán, ktorého všetci museli volať prosto Kapitán, bol na veľkosť svojej lode až moc hrdý. Kirin chcel len malý priestor, ale Kapitán si za to účtoval až príliš veľa. Vzal mu niekoľko vrstiev šatu, jeho obľúbený plášť a všetky zostalé medenáky. A aj to mu povedal, že každý druhý deň plavby bude musieť pomáhať. Krutí bohovia sa však rozhodli, že búrky budú práve v dni jeho služby. Iná loď by ale mohla prísť až za niekoľko obratov mesiaca a aj to by si účtovala ďaleko viac, takže Kirin na dohodu pristúpil. No, aj keby už chcel vystúpiť, bola len jedna cesta a tá preňho bola príliš mokrá, príliš hlboká, príliš nebezpečná. On radšej pretrpel kývanie sa lodi, hrozné jedlo a prítomnosť páchnucích námorníkov. Teda, aspoň kým veril, že plavba potrvá pár dní.

Netrvala. Prešli už najmenej dve ďalšie pätdenia a dokončilo sa to, pri ktorom odplávali, takže už to bol určite obrat mesiaca, čo boli na cestách po mori. Tu ich zastihli búrky, tu nepriaznivé vetry, tu si zase Kapitán uvedomil, že sa už niekoľko dlholínií plavia nesprávnym smerom, tu zase museli utekať pirátskej lodi, čo si brúsila zuby na ich tak strašne plný náklad. Načo im utekáme? Ak by preskúmali, čo skrývame v nákladnom priestore, aj tak by zomreli od smiechu a mali by sme loď a zásoby naviac. A teraz ich zastihla ďalšia búrka. Asi jedna z najkrutejších, ktoré zažili. Keď tak nad tým premýšľam, premietal v duchu Kirin, zažili sme my vôbec pokojné počasie? Ak áno, vôbec si na ten deň nespomínal.

"Vy dvaja pri zábradlí!" začul Kirin kričať Kapitána. "Okamžite si nechajte svoj obed v žalúdku a poďte chytiť tie laná, kým vás na ne nepovesím! Ton, Satt, vy choďte pomôcť do kuchyne, nechcem, aby mi po lodi lietali zemiaky a špenát!"

"Marsh, Kevenn, Kirin!" Kirin spozornel, keď začul svoje meno. Teraz pre zmenu kričal Kapitánov syn. Podedil po ňom otrasný tlstý vzhľad a neposlušnú húštinu, ktorú nazýval vlasmi, tiež mal jeho hrubý, hlasný hlas, ale bol omnoho prívetivejší. "Choďte zaistiť náklad! Ak sa niečo vytratí, pôjdete to do mora hľadať!" Áno, prívetivejší v isté dni.

Kirin poslušne pomáhal. Nákladu bolo málo, bol ľahký, zaväzovanie netrvalo dlho a ak ste sa tvárili, aké je to ťažké, aspoň ste strávili aj dobrú hodinu v suchu, zatiaľ čo ostatní bojovali z dažďom na palube. Búrka trvala ešte pár hodín, kým ustala. Vietor sa upokojil a Kapitán nechal plachtu znovu vykasať. Následne sa vydali na nový kurz a pokračovali v ceste.

Kirin mal pôvodne v pláne opustiť loď až v meste Trisbrod. Avšak obával sa, že ak by tú cestu aj prežil, bolo by to niekoľko päťdenicové peklo, ktoré rozhodne nechcel podstúpiť. Predtým, než mali dôjsť do Trisbrodu, sa mali ešte staviť na deň v Krahmarre. Ten bol len pár dlholínií od Trisbrodu, takže v tom veľký rozdiel nebol. Nie, ak nerátam to, že púšte plné jedovatých zverov a vysoké horúčavy budú lepšie než plavba loďou. Preto sa Kirin napokon rozhodol pre Krahmarr.

Jeho opustenie lode sa nemohlo zaobísť bez výsmešnej ceremónie.

"Kirin, ty nás opúšťaš? Veď máš zaplatenú cestu až do Trisbrodu!" kričal jeden z námorníkov.

"To ti bude musieť Salwerov otec vydať a vieš, že neznáša počty!" zasmial sa iný. Kirin mal pocit, že sa volá Tork. Všetci Kapitánovho syna volali prosto Kapitánov syn, avšak Tork ho volal po mene, Salwer. Vraj spolu vyrastali a stali sa z nich dobrí priatelia, Kapitán vraj Torka považuje takmer za vlastného syna.

"Hradný Smradík, budeš nám tu chýýýýýýbať!"

Hradný Smradík rozhodne nebolo meno, ktoré mal Kirin v láske. Bol rád, keď videl Jarný súmrak ako sa vzďaľuje od mesta a je čím ďalej tým menší a menší a menší... Tuším som ešte radšej, než keď som ho videl prichádzať do Horostánku. Kirin sa na tom musel zasmiať.

Krahmarr bol celkom pekné mesto. Ulice boli z žltého mramoru, domy z bieleho a strechy z červenej hliny, pekne to kontrastovalo. Niektoré budovy boli nižšie, takými boli napríklad kováreň, tržisko, obchody, reštaurácie alebo tkáčovne, tie väčšie boli buď domy rodinné alebo hostince. Kirin našiel jeden malý hostinec na kraji mesta. Bol síce malý, ale aspoň vyzeral ticho a lacno.

"Máte tu, prosím, voľnú izbu? A voľného koňa?" spýtal sa Kirin, keď vošiel.

"Ak máte čím zaplatiť..." odpovedala znudená hostinská. Bola to mladá žena. Skôr dievča. Mala dlhé gaštanové vlasy a veľké modré oči. V pase bola dosť veľká, ale v tvári vyzerala neprirodzene chudo.

Kirin vytiahol zlatú mincu a položil ju na drevený pult. Hostinská na ňu vytreštila oči, akoby v živote zlato nevidela. "A-a-ale isteže nájdeme izbu, dobré jedlo aj koňa! Ako dlho sa plánuje pán zastaviť? Och, izba, poďte za mnou."

Kirin mal nepríjemný pocit, že hostinská to brala ako predpoplatok. Ak mu bude servírovať dobré jedlo a starať sa oňho, asi bude očakávať aj nejaké striebro ako vedľajší poplatok. Asi si ma mýli s nejakým veľkým pánom. Tých tu evidentne nevídajú tak často. Kirin sa bál, že ju bude musieť sklamať, že ďalšie vzácne kovy z neho už, žiaľ, nedostane. "Zdržím sa tu asi iba na deň," povedal len.

Jeho izba bola skromná, nízka, jednoduchá, s vaňou, stolíkom a posteľou, alebo skôr slamníkom provizórne natiahnutým plachtou tak, aby vyzeral ako posteľ. Napriek tomu bol takejto suchozemskej izbe Kirin rád. "Ďakujem," povedal hostinskej, tá sa naňho placho usmiala a odišla. Kirin za ňou zamkol a túžobne sa hodil do postele na svoj odpočinok. Zajtra sa rýchlo vydám do Trisbrodu. Už žiadne lode. Tie nechcem zopár rokov ani vidieť. Po tom, čo som si prežil na tej lodi, ma teraz čakajú už len dobré sny.

Nečakali.