Koncil piatich Tellárov (1. séria) - Taryze I. (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Chlad. Zima. Sneh. Beloba. Nekonečno. A znova chlad. Stála sama v nekonečnej belobe. Miestami bolo vidieť šedý tieň, tam, kde sa dvíhala zem do svahu, ale inak len beloba. Aj obloha bola biela, zem bola biela. Žiadne stromy, žiadne oblaky, žiadne vtáky. Žiadna zeleň. Vietor prefukoval jej dlhé hnedé vlasy. Vždy ich mala rada, čistila si ich rôznymi olejmi z Kappu, česala si ich aj celé hodiny. Bola na ne hrdá. Dokonca si ich dávala ostrihať len v určité sviatočné dni. Aj to len o malý kúsok.

Urobila pár krokov dopredu, no hneď musela zastaviť. Mala na sebe svoje krásne, dlhé, červené šaty z jemnej látky, ktorú jej dodali až z ďalekého Kappu. Mala rada čokoľvek, čo pochádzalo z Kappu. Tieto šaty boli krásne, avšak nevhodné na to, aby s nimi chodila v zime vonku. Aj v stoji jej bola zima, a keď sa pohybovala, bolo to ešte horšie. Akoby som na sebe nemala ani tie šaty.

Obzerala sa okolo seba. Taryze tam bola sama. Úplne sama. Nebol tam žiaden strom, o ktorý by sa mohla oprieť, žiadne zviera, ktoré by ju zahrialo, žiadny človek, ktorý by jej vysvetlil, čo sa deje. Som niekde uväznená? Žeby ma niekam zakliali Arkáni? Nič jej nedávalo zmysel, vôbec nič.

Začala byť zúfalá, žalúdok sa jej stiahol strachom. Taryze padla na kolená a nechala slzy, nech jej padajú po tvári. Čo zlého som spravila? Veď som nikomu nikdy neublížila. Prosím.

Strhlo s ňou, keď ucítila teplo. Sedela schúlená vo svojej komnate. Okolo nebol žiaden sneh, len drevený stôl, posteľ, na ktorej sedela, vaňa v rohu. Aj porcelánový nočník v inom rohu. Žiaden sneh. Žiadne nekonečno - komnata sa končila tvrdými stenami.

Taryze si nespomínala, že by niekedy cítila väčšiu úľavu. Bol to len sen. Všetko. Všetko to bol len jeden hlúpy sen. Bola celá mokrá. No bol to pot, nie roztápajúci sa sneh.

Taryze si akurát vyzliekala nočnú róbu, keď niekto zabúchal na dvere. "Moja paní," ozval sa hlas muža spoza dverí, "stojí tu pravka Kira a chce s vami hovoriť."

Takto neskoro v noci? pomyslela si najskôr. O čo, do pekla, ide? Avšak radšej povedala len: "Isteže, nech je Kira taká láskavá a počká, kým sa nezahalím."

Rýchlo si vzala jednoduché biele šaty, ktoré jej zakrývali aj časť nôh a čierne nohavice zo zafarbenej vlny. Bosá otvorila drevené okenice a náhle bola oslepená a zľaknutá zároveň. Svetlo? Veď je deň. Miestnosť bola predtým v šere, osvetlená len svetlom sviecí. Myslela si, že je noc.

Otvorila dvere. Za nimi stál vysoký muž, celý v bielej a hnedej zbroji. Mal hlavu zakrytú helmou, no aj tak to bolo jedno, Taryze si nepamätala skoro žiadneho zo strážnych, dokonca ani kapitána stráže jej otca. Okolo neho sa dnu pretlačilo nízke, mladé dievča, asi tak dvanásťročné.

Kira bola jedna z hradných praviek. Pravky mali na starosť beh hradu, upratovanie, varenie, staranie sa o hradnú paní. A o hostí. Slúžili pod majordómom, no boli viac než služobné. Boli vychované, múdre a tie, čo sa overili ako vynikajúce ženy, po dosiahnutí plnoletosti boli dané nejakému pánovi ako ženy. Kira bola veľmi slušná a chytrá, nie veľmi pekná, no Taryze vždy verila, že z nej bude dobrá žena.

"Moja paní," začala s ľútostivým hlasom Kira, "je mi ľúto, že ťa musím budiť a obťažovať, ale tvoj otec odišiel dnes ráno zavčasu. Mal nejakú dôležitú prácu a asi sa niečo stalo, takže musel odcestovať skôr. Žiaľ, nemal ani čas sa s vami rozlúčiť."

"Čože? On je už... Preč?" Taryze bola chvíľu prekvapená. Otec jej spomínal, že došlo k nejakým problémom s obchodnými loďami, ktoré prevážali nejaké oleje z Kappu do Mazzaru, a že bude musieť čoskoro odcestovať. Ale takto rýchlo? "Ďakujem ti, že si mi to prišla oznámiť. Ak nemáš niečo ďalšie, môžeš odísť."

"Moja paní asi nechápe." Taryze sa pozrela na Kiru, naozaj nechápajúc, čo tým chce povedať. "Keďže je váš otec preč, niekto tu teraz musí rozhodovať o určitých veciach."

"Hádam nečakáš, že to budem ja. Je tu majordóm... Kastelán. Ktokoľvek iný." Vážne netúžim stráviť celé dni zavretá v rokovacích miestnostiach a sieňach a dohadovať sa s nepokojnými ožranmi.

"Tvoj pán otec si vzal veľkú časť armády Dolohradu. Aj kastelána. Majordóm sa stará o poriadok hradu, nie o jeho chod ako taký. Tvoj pán otec povedal, že máme poslúchať teba. A že príkaz typu ,Tak si robte, čo chcete' nemám prijímať."

Otec ma pozná priveľmi dobre. Zasmiala sa. Bol to prvý príkaz, ktorý jej zišiel na um. "Dobre, dobre... Čo mám robiť?"

Celý ten deň bol únavný. Rokovacie miestnosti boli malé, bez občerstvení alebo teplého krbu, pochmúrne. Zakaždým tam prišiel niekto, kto sa len sťažoval. "Dnešná úroda bola malá, to kvôli tomu, že náš pán sa nestará o oranie dobrých polí a orieme len na horských oblastiach, kde sotva dostaneme dobrú úrodu na celú jednu štvrtinu dlholínie." Ďalší mal zase problém s premnoženými líškami. "Napádajú cez noc, keď spíme, pohostia sa a potom znova zmiznú. Lovci ich nevedia vypátrať. Môžeme len zalamovať rukami ráno, keď nájdeme tie potrhané kury.".

Nebavilo ju to. Vždy im pripomenula, že by to mali riešiť s rytierskym vazalom, ktorý má dané územia v prenájme a nie rovno so zemepánom. To však nezabránilo davom ostatných. Tie chvíle jej však dali čas na premýšľanie. Otec stratil množstvo lodí, množstvo nákladov. Buď boli prepadnuté pirátmi alebo si kapitán lode povedal, že sa nečestne obohatí. Stačila malá armáda, jeden rytiersky vazal, ktorý túžil po jeho priazni a bolo vybavené. Včera sa mala doviezť bavlna a oleje z Kappu do Mazzaru, malá loď, ešte menší náklad. Prečo by mala byť tak dôležitá, že si otec vezme veľkú časť síl Dolohradu, kastelána a sám osobne to ide vybaviť?

Keď bolo po všetkom, už sa značne zotmelo. To som tam bola zavretá skoro celý deň? Ako to môže otec prežiť každý deň?

Druhý deň nebol o nič lákavejší, ale na tretí deň prišiel len nejaký námorník. "Váš pán otec mi povedal, nech odkúpim takmer všetko hrozno z trhovísk Solohory a preveziem ho na svojej lodi do Dusktannu. Avšak odišiel skôr, než mi stihol podpísať povolenie vylodiť sa."

Ako si tak Taryze čítala podrobnosti z pergamenu, ktorý jej námorník dal, chvíľu premýšľala. Jeho loď určite nebude pohodlná, ale ak mu ako jeho paní prikážem, nech ma odvezie, spravil by tak. Z Dusktannu by som si vzala nejaký povoz, ktorý by ma odviezol na juh do Mazzaru. Problém bol s tým čo potom. Otec by sa na mňa hneval, ako som mohla takto nezodpovedne opustiť hrad. Napokon len zvitok podpísala, vrátila ho námorníkovi a pozerala sa, ako odchádza.

Ten večer v posteli mala hlavu plnú myšlienok. Takmer celá sila a armáda Dolohradu. Ich hrad bol ukrytý v horách, pod sebou pár polí a pár nejakých tých rytierskych vazalov, väčšinu peňazí získavali obchodom s Pasgedhorskými mestami. Prečo by so sebou bral aj kastelána a šiel by tam osobne, ak by to nebolo dôležité?

Niekto zabúchal na dvere. "Moja paní?" ozval sa niekto spoza dverí. "Vstúpte, som oblečená."

Do miestnosti vstúpilo niekoľko vojakov. Každý z nich mal zbroj namaľovanú červenou farbou, s niekoľkými čiernymi pásmi. Nikdy si nepamätala tváre ani mená vojakov jej otca, ale títo nevyzerali, že by vôbec niekedy boli na Dolohrade.

Muži sa na seba pozreli. "Je to ona?" spýtal sa jeden, ten, čo búchal na dvere. Iný muž prikývol a priblížil sa k nej s kamenným výrazom. Vtedy Taryze pochopila, že je niečo v neporiadku, ale na to už bolo neskoro. Muž sa zahnal svojim mečom práve vo chvíli, kedy sa Taryze otočila, aby utiekla.

Zacítila tupú bolesť vzadu na hlave a potom už všade zavládla len tma.