Kvetomilka Drvivá - Krollia Alchymistka (Popis a Životopis) (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Vonkajší popis:
Niečo zatienilo slnko. Obzrel si sa a zbadal si, že niekto zložil svoj náklad - divoko vyzerajúci obrovský nôž, veľkú truhlicu a kožený vak - s rachotom na zem. Snáď rozoznávaš aj zvuk rozbitého skla.
Tvoj zrak putuje smerom nahor. Potom ešte kúsok nahor, až zbadáš stvorenie, ktoré ma svätožiaru, alebo zatienilo slnko tak presne, že mu badať okolo hlavy slnečnú korónu.
Chvíľu ti to trvá, ale zisťuješ, že sa pozeráš na krolicu, ktorá má bez mála dva metre. Je viacmenej štíhla, ale tentoraz je to myslené doslovne - viac menej. Musí vážiť aspoň 140 kíl.
Zaoblené, mierne ovisnuté brucho, veľké prsia, široký zadok, hrubé ruky a mohutné stehná - všetky tieto ladné krivky robia z tejto samice pravý symbol krolskej krásy. Hambiť sa nemusí ani v spoločnosti škretov, či zlobrov. Na ľudské pomery to je však tučná špata.
Ešte raz si ju premeriavaš, pekne odspodu nahor. Prvé, čo ťa zaujalo na chodidlách sú dva obrovské palce. Až do výšky členkov vidno množstvo malých raniek a jazvičiek, ktoré sa kedysi zacelili spolu s kúskami špiny. Je ti úplne jasné, že tomuto tvorovi pojem "topánky" moc nehovorí.
Špičky chodidiel sú blízko pri sebe, päty však ďaleko od seba. Členky stúpajú nahor a menia sa v lýtka, ktoré plynule prechádzajú v kolená. Kolená sa dotýkajú a stehná sú natlačené na sebe. Tvar nôh jasne pripomína písmeno "X".
Krolica si svojimi hrubými rukami práve upravuje odev - kožu z jaskynného leva. Táto koža je pristrihnutá na tých správnych miestach, aby vynikli hlavné ženské rysy. Čo sa ti zdá čudné je, že je koža na niektorých miestach spálená. Mal by si sa jej opýtať prečo.
Ruky, pripomínajúce lopaty, prešli prekvapivo hbito z úpravy vrchného odevu na úpravu spodného odevu, ktorý tvorí len kus plátna upravený do krátkej sukienky tak, aby zahaľoval všetko, čo vidno netreba.
Nakoniec, ako každá žena, prešla aj táto krolica k úprave vlasov. Ten tvorí len cop hnedých pačesov na vrcholku hlavy. Očividne spokojná so svojím výzorom, premenil sa jej ponurý pohľad, podčiarknutý klenutým obočím, na niečo, čo sa podobá na úsmev. Nemohol si si nevšimnúť jej neveľké zažltnuté tesáky trčiace z mierne vysunutej tlamy. Ešte rýchla úprava nosa... jeden by si nikdy nepomyslel, že sa tie prstiská vojdú do nosných dierok celé... A je to! Ani ťa neprekvapuje, že tú guľku zjedla.
Krolica sa rozkročila a zohla pre svoj náklad. Vak si prehodila cez rameno, truhlu zobrala do jednej ruky a ten nôž... to snáď ani nie je nôž... ten kindžál do druhej.
Rýchly pohľad na obe strany, a vykročila vpred. Cítiš približujúce sa vibrácie. Tesne ťa minula. Vibrácie utíchli. Stopy na zemi sú jednoducho OBROVSKÉ.

Životopis:

Volám sa Kvetomilka Drvivá a narodila som sa v Škrabote. Naše navzájom prepojené podzemné jaskyne tvoria jedno obydlie, nami hrdo prezývané "Sídlo".
Nenávidím barbarov, pretože v pradávnych dobách, keď sme si žili ešte pokojne a trestali len tie z našich tlúp a vodcov, ktoré sa previnili proti "Sídlu", usadili sa na pláni pod Škrabotom barbari. Zab, Grrrr, ZAB!
Drzo - bez opýtania, slabošsky - bez boja. Nielenže si postavili na našom území svoje "Sídlo", ešte nám aj odrezali hlavnú cestu ku zvyšku sveta. Museli sme používať menej schodné horské cesty. Preto sme vykopali válečný kyj a zaprisahali im smrť.
Počas dlhých stáročí nepravideľných bojov zomrelo mnoho našich samcov. Po krvavom strete v Stratenom údolí, kde preradní barbari napadli naše tlupy zo zálohy, Grrrr, Uaaaarrgh, ostalo nažive už len niekoľko samcov, menej než je hláv na tom strome (ukázala Kvetomilka na strom smrti, na konároch ktorého bolo napichnutých niekoľko useknutých hláv barbarov). Vtedy sa však dostala k slovu ctihodná "Matka" a prevzala prirodzenú autoritu. Odvtedy u nás vládne, vďakabohu všemocnému Banjovi, pokolenie ženské.
Každá samica má i niekoľko samcov. Nebyť faktu, že sú dobrí na udržanie rodu - na mláďatá, a ťažkú fyzickú prácu, určite by sme ich pobili. Takto však o nich niekedy aj bojujeme!
Ja však nevlastním žiadneho samca, nemám ich rada, smrdia. Všetci samci smrdia, nech sú akejkoľvek rasy. Vo svojej prítomnosti ich strpím, ale radšej sa bavím so samicami. Najradšej s krollicami, s tými si rozumiem najlepšie.
Najviac zo všetkých som mala Zarvibabu. Stará krollica, skúsená a múdra. Stále chodila do lesa a brávala ma so sebou. Ona zbierala všakovaké rastliny a ja, keďže som bola malá, kvietky. Hovorila mi, ktoré z nich sú najjedovatejšie. Aby som z nich spravila odvar a naliala ho do potoka, ktorý tečie cez barbarské Sídlo. ChiChi-Chocho-Ho-Hooóó-o-o-óóó...
Vždy som zvedavo sledovala Zarvibabu ako vyrába rôzne tekutiny, prášky, i predmety. Najkrajšie boli tie zvláštne točivé sklenené rúrky. Aj malé flaštičky sa mi páčili. Nejednu som pri svojich vlastných pokusoch rozdrvila v rukách.
Zarvibaba však už nežije. Zomrela. Zabili ju barbari, keď išla zbierať do lesa tie jej YngrediencYe. Počula som jej smrteľný rev, ponáhľala som sa k nej a keď som dobehla na dohľad, uvidela som, ako bojuje s tromi barbarmi. Nemala veľa šancí. Jeden z nich jej chrsol do tváre hlinu a prach. Zarvibaba si chytila oči. Ani nevidela, ako jej ten druhý vrazil do tela meč. Zarvibaba vypľula krv a padla na zem. Zbadala ma. Jednou rukou si zakrývala otvor v krvácajúcej hrudi, druhou po niečo siahla do svojho vaku. S vypätím všetkých síl mi naznačila, aby som sa skryla. Zašla som za skalu a scénu sledovala ďalej. Zarvibaba vytiahla z vaku ruku, v ktorej držala hlinu a dvihla ju nad seba. Nechápala som. Posledný barbar sa zasmial, napriahol meč, a vrazil ho Zarvibabe do hrude. V rane ho ešte potočil. Zapraskalo to ako keď oddeluješ kurčaťu chrupavku od kosti. Stará mama stratila vládu nad svojím telom. Ruka povolila stisk a hlina spadla na zem. Všetko zmizlo v plameňoch. Hlasitá ozvena sa preniesla celým Škrabotom.
Utiekla som.
Na počesť Zarvibaby som sa začala venovať tomu, čo ona. Zbierala som kvietky, aj tie ing...regie...rediencie a robila rôzne nápoje. Nikdy sa mi však nepodarilo vyrobiť žiaden predmet ani prášok.
Okrem jediného razu. Aj na to som prišla len náhodou.
Bolo to v čase, keď som sa dožila 40 rokov a stala sa dospelou samicou. Každý z nás musí zložiť skúšku dospelosti. Ja som dostala od ctihodnej Matky úlohu zabiť jaskynného leva bez použitia zbrane. Vďaka Zarvibabe, ktorá mi prenechala dedičstvo umenia výroby rôznych nápojov, som sa cítila sebaisto. Vybrala som sa severne od Škrabotu do Vreskonošov, vysokých studených hôr. Tam žijú jaskýnní levovia. Na cestu som si tajne zobrala tucet prázdnych flaštičiek. Cestou sa mi podarilo zozbierať ingra-diacie... fúúúú... prísady a hoci som väčšinu ... ahááá, flakónky sa to volá... hoci som väčšinu flakónkov nechtiac rozdrvila, podarilo sa mi nakoniec vyrobiť nápoj ohňa. Pekný, červený, bublajúci a trochu hrejivý.
Došla som do Vreskonošov. Vrčanie dravcov sa mi zarylo do mojich citlivých uší. Počula som ho všade v priestore. Priblížila som sa k jaskyni, ktorú označili predošlí krolovia ako miesto, kde kedysi oni ulovili svojho leva. Nápoj ohňa som kŕčovito zvierala v rukách, ale tentoraz som si dávala pozor na to, aby som nerozdrvila, to by bol koniec. Vošla som dnu.
Je tu tma. Celé ma to mätie. V tejto jaskyni sa zvuk neodráža normálne, neviem sa orientovať. Priestor a steny sa zlialy v jedno. Cúvla som naspať k vchodu. Musím si vystačiť so svetlom zvonku. Z jednoliatej tmy predo mnou vyskočilo zviera. Ťažšie a väčšie než ja. Dopadlo na mňa a zvalilo ma na chrbát, pričom mi nápoj vypadol z ruky, tak som začala buchať päsťami pred seba. Zviera ma škaredo poškriabalo, ale nakoniec sa mi ho podarilo odkopnúť. Okamžite sa prikrčilo k skoku, drápy vonku, zuby vycerené. Toto neprežijem.
Nahmatala som flaštičku. Pozrela som sa na ňu a chcela ju rýchlo vypiť, aby som mohla chŕliť oheň. Žial, bola rozbitá. Zviera skočilo. To je koniec.
Čas sa na sekundu spomalil a pred očami sa mi premietol celý život. Najsvetlejší moment tvoril čas strávený so Zarvibabou. Spomenula som si na spôsob, ako ju barbari zabili. Schmatla som zeminu, v ktorej som pocítila hrejivú vlhkosť tekutiny ohnivého nápoja, ale aj črepy, ktoré sa mi zaryli do prstov. Zviera sa s mohutným revom odrazilo a s napriahnutými drápami začalo opisovať oblúk. Moja ruka ho opísala tiež. V bode, kde začína oblúk klesať som rozovrela prsty a nechala vlhkú hlinu letieť k očiam leva. Ani som nedúfala, že to bude fungovať.
Hlina opustila moje prsty a začala rotovať. Začala aj iskriť a vzápäti horieť. Prekvapené zviera sa pokúsilo predčasne ukončiť svoj skok a neohrabane sa stočilo. Horiaca a syčiaca hlina narazila do srsti zvieraťa. Schúlila som sa do kľbka. Stihla som si všimnúť, že v jaskyni nebol len jeden lev, ale viacej, neviem však koľko. Jaskyňou otriasol výbuch a z otvoru vyšlahli plamene. Vreskonošmi sa preniesol zvuk výbuchu, zmiešaný so smrteľným revom jaskynných levov a ... mojím pišťaním.
Ešte nikdy som to nikomu nepovedala. Ale asi ma vtedy ochraňovala Zarvibaba, napriek tomu, že som bola ani nie siah od výbuchu, a všetko naokolo zmizlo v plameňoch, okrem menších popálenín sa mi vôbec nič nestalo. Vtedy ma na chvíľu napadlo, či to vtedy Zarvibaba tiež neprežila.
V jaskyni som našla spálené kosti nejakých humanoidov, a pri nich aj zbrane. Bol tam aj veľký nôž, ktorého sa plamene ani nedotkly, tak mi bol sympatický a použila som ho na stiahnutie koží.
Do Škrabotu som sa v ten deň vrátila s kožami hneď troch jaskynných levov. Pravda pripálených. Zároveň som sa naučila vyrábať hlinu, ktorá vybuchuje.
Z týchto troch koží som si vyrobila oblek, ktorý odvtedy neustále nosím.
V iný deň som zbierala prísady blízko trpasličích hôr, keď ma zrazu zaujal krásny spev. Neviem sa zakrádať, tak som ostala nehybne stát a dúfať, že zdroj spevu sa ku mne priblíži. A vskutku - priblížil sa. Boli to nádherné malé lesné víly. Ich krásne hlásky mnou priam prechádzali. Začali okolo mňa poletovať a tancovať, až som tomu neodolala, privrela oči a pridala sa k ich tancu. Bolo to prekrásne. Až do chvíle, keď som neotvorila oči. Chudinky malé niekto rozšliapal a podupal. Lesné zvieratá boli splašené a stromy vyvalené. Doteraz som neprišla na to, kto mohol taký hrozný čin spáchať.
Dlho som na tej lúčke sedela a plakala, až kým som si nevšimla, že sa kriaky na okaji lúčky hrozivo nekývu. Tu a tam sa v nich zalesklo niečo, čo sa podobalo na čepele obojručných sekier. Už som o druidoch počula, sú nebezpeční a neradno si s nimi zahrávať. Neviem, radšej som stade zutekala.
Našla som si však životný cieľ - odvtedy sa snažím namiešať nápoj premeny na lesnú vílu. Keď sa venovať remeslu, tak poriadne!!!
Viem, že svet je veľký a rastú tam aj iné rastliny a prísady do nápojov než tie, ktoré môžem nájsť v Škrabote. Snáď tam niekde vonku rastie aj tá, ktorá mi nakoniec umožní vyrobiť môj vytúžený nápoj.
Preto kráčam svetom a skúšam obmieňať svoje staré recepty a pridávať do nich nové prísady. Raz sa na lesnú vílu premenim, o tom som presvedčená!

Ináč som citlivá krollica. Vie ma nahnevať farmár bičujúci nevinné zviera, ktoré musí ťahať kus železa po poli, ale na druhej strane, som k smrti dojatá, keď vidím včeličku, ako pilne pracuje a usilovne lieta z kvetu na kvet len preto, aby aj ona prispela svojou troškou k udržaniu rovnováhy v prírode.
Starám sa o seba, aby som dobre vyzerala, pretože ešte nepatrím do starej jamy s výkalmi. Dokonca sa aj raz za mesiac umývam.
Najradšej zo všetkého mám rada tanec, presne taký aký som videla u lesných víl, ale nadchol ma aj balet a brušné tance.

Neviem čítať, ani písať, preto mám dobrú pamäť. Pamätám si všetky svoje recepty.
Počítať viem, pretože je to pri mojich záujmoch (alchýmia) nevyhnutné.