Lothor (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Lothor je meno moje..

Môj životný príbeh sa začal nečakane v tej chvíly, keď som sa narodil.. Ale doslova.. O svojích prvých chvílach na tomto svete som sa dozvedel až neskôr od svojho otca.
Moja matka, Laura, vraj zomrela pri pôrode. A môj osud nebol o nič iný..
Keď ma moja matka porodila, ešte krvavého ma zobral muž v plášti s kapucňou a odniesol ma do neďalekého kostola. Bol to veľký a starý kostol v ktorom sa bohoslužby už dávno nekonali.. Položil ma na mramorový oltár, zapálil sviečky a poukladal ich do akéhosi zvláštneho obrazcu okolo oltára. Potom nakreslil kruh a pár znakov a symbolov, odriekol pár viet v akomsi starom jazyku a vrazil mi dýku rovno do srdca.. V tej chvíly vletel do kostola ďalší muž, môj otec. V rukách držal druhé bábätko, môjho brata, ktorý sa narodil prvý. Medzi mojím otcom a mojím vrahom sa strhol súboj. Môj otec bol silnejší a bol by vyhral, ale... Mužovi sa nejakým zázrakom podarilo újsť. Aj s mojím bratom.. Otec to ťažko niesol. Dýku, ktorou ma muž zabil, otec vytiahol a neskôr mi ju daroval.. Óóó.. asi sa čudujete, nuž... Bolo to takto..
Môj otec bol skúseným theurgom a vlastnil vzácnu knihu - Empiré Maniscript. Bol v nej okrem iného aj návod na oživenie mŕtveho.. Stálo ho to veľa síl, ale nakoniec ma prebral k životu. Začal ma vychovávať sám a zasväcoval ma do tajou theurgie už od ranného dectva. Rozprával mi o sférach, o ich využívaní, o formulách aj o démonoch..

Vyrastal som na mnohých miestach, lebo sme sa veľmi často sťahovali. Tak som spoznal všetky možné rasy a stretol som kopu zaujímavých osôb. Prechodili sme toho veľa, otec totižto nikdy neprestal hľadať môjho vraha. A vraha môjho brata, ktorého som nikdy nemal šancu spoznať. Och, brate, buď Ti zem lahká..

Raz sme sa ale presťahovali do veľkého kráľovstva (...) ktoré malo záujem o rozširovanie svojho územia. Otec bol šikovným stratégom a ovládal mocné formule a kúzla.. Dokonca povolával démonov. Keď sa kráľ presvedčil o jeho kvalitách v pár bezvýznamných bojoch, vzal ho do svojich služieb. Tu sme sa prvýkrát usadili, mohol som mať vtedy asi deveť rokov. Žili sme priamo na hrade. Otec viedol králové vojská, pripravoval stratégie, skúmal mapy a často cestoval. Odrazu som mal kopu voľného času, otec sa mi v tej dobe nevenoval tak intenzívne ako predtým.. Vďaka svojmu vplyvnému postaveniu mi ale zohnal učieteľov šermu a boja. Trénovali sme denne, ale nemôžem povedať, že by ma to dvakrát bavilo. Radšej som cez deň čítal a študoval v kráľovskej knižnici ako sa naháňal s mečom. Okrem toho sa mi to zdalo byť aj oveľa bezpečnejšie. V knižnici som našiel kopu zaujímavých kníh o mágii, o mýtoch a legendách tohoto sveta, o histórii, a hlavne o architektúre. V tej chvíly som ešte nevedel prečo, ale tie knihy mi učarovali. Hltal som tie texty o stavbách, plány budov, nákresy a mapy..

Keď som mal asi štrnásť, aj napriek tomu, že som mal kopu služobníctva, hradný život sa mi začal zdať nudný a tak som jednej noci prvýkrát utiekol z hradu. Nebol som tam síce väznený, ale vychádzať som mohol iba cez deň, aj to v sprivode služobníctva. A viete ako to je.. Zakázané ovocie...
Dá sa povedať, že to bolo moje prvé dobrodružstvo. Prechádzal som sa po nádvorí, prezeral si sochy a vychutnával si ticho, aké som v meste ešte nezažil, keď na mňa zakričal akýsi strážnik. "Stoj, kto si a čo tu chceš?" Nemal som veľmi chuť sa s ním vybavovať, tak som mu začal utekať a veruže som mu aj ušiel, tučkovi jednému..

Kráľ za pomoci môjho otca dobýval jedno mestečko za druhým, zaberal stále viac územia a ja som stále častejšie začal chodiť v noci do mesta. Poznal som každú uličku, každý kanál, nákres celého mesta sa mi zázračne ukladal do hlavy. Onedlho pre mňa nebol problém pohybovať sa po meste v tieňoch a tmavých uličkách a v úplnej tichosti. Jednej noci som sa takto dostal do hostinca. Mal som trochu strach vojsť, ale nakoniec som potiahol klučku a otvoril som dvere. Bolo tam rušno, sedelo tam veľa ľudí, ale aj trpaslíkov, elfov, hobitov a iných rás..Celý hostinec stíchol a všetci upierali svoje pohľady na mňa. Podišiel som k baru a vypýtal som si pohár vody. Potom som si sadol k jednému stolu a vrava zase začala, prestali si ma všímať, za čo som bol vďačný. Chodieval som sem každú noc, a sledoval som všetko a všetkých. Jednej noci som si pri platení všimol, že mi chýba mešec. Dvere hostinca sa práve zatvárali a tak som vybehovl von. Uvidel som nízku postavu utekajúcu preč. Začal som ju prenasledovať a vďaka mojej výbornej orientácii, aj napriek jej rýchlosti, som ju dobehol a v súboji jeden na jedného som ju porazil. Bolo to dievča približne v takom veku ako som bol vtedy ja. Volala sa Tanja.. Nevedela pochopiť, ako som ho mohol dobehnúť. "Ako sa ti to pre Pána podarilo? Si neuveriteľne rýchly.." Vrátila mi mešec a vysvetlila mi, že jej rodina je chudobná a preto kradne a trošku tak vypomáha rodine. Začali sme sa po nociach stretávať a okrádať ľudí. Najskôr sme okrádali iba bezbranných opilcov, ktorý o tom častokrát ani nevedeli, ale neskôr sme sa začali vkrádať aj do domov obyvateľov. Ja som to robil skôr zo zábavy, peňazí som mal predsa dosť, ale išlo mi o ten pocit, o vymanenie sa z tej nudy, ktorú som zažíval na hrade...
Mal som sedemnásť, keď sme jednej noci práve vykrádali obchod jedného obuvníka. Nekradli sme tovar, hľadali sme trezor, keď sa dvere rozleteli a dnu vošiel strážnik. A za ním ďalší a potom ešte jeden.. Odrazu ich bol plný obchod a už to s nami vyzeralo zle.. Našťastie nám kvôli našim plášťom s kapucňami nevideli do tváre. Keď mi jeden z nich chcel kapucňu zhodiť, stalo sa niečo čudné. Moje oči sa sfarbili do červena, moje ruky zmenili farbu a ja som mal veľmi čudný pocit.. Iba jemne som strčil do strážnika a ten odletel takou silou, že zrazil aj všetkých ostatných. Tanja zakričala "utekaj" a ja som sa rozbehol. Utiekli sme do kanálov a tam sa skryli. "Ako si to sakra urobil? Čo sa to s tebou stalo?" pýtala sa ma Tanja, no ja som jej nevedel odpovedať. Bolo som viac prekvapený ako ona. Na druhý deň som porozprával otcovi, čo sa mi stalo. Nebol príliš nadšený z môjho úteku a vlámania, ale keď som mu rozprával o tom, ako sa mi zmenili ruky, tvár a celé telo, bol nadšený.. "Áno, už je čas, hovoril. Tak ako vo mne, aj v tebe drieme časť démona, ktorý sa derie napovrch. Teraz sa poprvýkrát prejavil. Bude ťa sprevádzať celým tvojím životom, je tvojou spásou aj zatratením, ty ho ale zatial nedokážeš ovládať, no postupom času sa to naučíš a začneš využívať jeho silu." Pri týchto jeho slovách mi tuhla krv v žilách.. Tak vo mne drieme akýsi démon?

Otec sa mi opäť začal venovať ako kedysi, prvýkrát som vstúpil do astrálu, začal som sa učiť ako pracovať s formulami, ako žiadať sféry o pomoc a začal som chápať svet démonov. Áno, démoni mohli byť zo sfér povolávaní, ale... ja sám som bol z časti jedným z nich. Nezabudol som všad ani na svoju priateľku Tanju, stále som s ňou chodieval po meste a kradol som. Až nás raz chytil miestny zlodejský cech. Vraj nás už dlhšie sledujú a môžeme kradnúť s nimi, alebo proti nim. Ak sa k nim pridáme, poskytnú nám azyl, výcvik, dielňu a naučia nás veľa do života. My za to pre nich iba splníme pár úloh. Ponuka sa nám zdala byť celkom slušná a tak sme sa k miestnemu zlodejskému cechu pridali. Krádeže už boli o niečom inom, Tanja dokonca prvýkrát v živote zavraždila človeka. A neskôr aj ja.. Bol to... čudný pocit.. Ale nie zlý... Cech bol s nami spokojný a dostávali sme stále viac a viac úloh..zároveň nás cvičili ako odomykať dvere, ako sa ticho až neviditeľne pohybovť, ako si vyrábať rôzne predmety aj ako bojovať. Učarovala mi jedna zvláštna zbraň. Volali ju bumerang..Naučil som sa ale používať aj kušu a dýky, lasá, vlastný plášť a vlastne všetko, čo príde pod ruku.. Život si plynul a s Tanjou sme si ho naplno užívali..

Až jedného dňa dostala Tanja jednu špeciálnu úlohu. Nemohla mi povedať čo, ale cech ju vyslal niečo hľadať.. Bola siedmou zlodejkou za posledných sedemdesiat rokov, ktorú poslali na túto cestu.. Keď odišla, zase som sa cítil sám a cech ma už nenapĺňal. Mal som 19 rokov, keď som sa rozhodol. V oblasti theurgie som urobil obrovské pokroky, z cechu som dobre vedel ako sa o seba postarať a ako prežiť a tak som otcovi oznámil, že sa chcem vydať po stopách môjho vraha. Akoby to čakal, dal mi pár rád ako sa správať, pripravil ma na cestu, dal mi prívesok v tvare hviezdice na koženej šnúrka a rozlúčili sme sa s tým, že onedlho sa zase stretneme, lebo jeho dielo je vraj už skoro dokončené a onedlho sa aj on zase vydá na cesty.... Odišiel som plný odhodlania, nenávisti a túžbe po pomste...

Opis postavy: som napoly elf, napoly človek, ale nesiem skôr elfie rysy. Moja pokožka však nie je až taká tmavá ako je typické pre temného elfa, je skôr šedá ako tmavá. Vlasy tiež nemám čierne, ale skôr šedé.. Oči mám čierne, ale keď sa vo mne prebudí démon, sfarbia sa mi dočervena. Nosím čiene nohavice z pevnej látky, ktorá ma ochráni aj v prírode, ale nebráni mi v pohybe a čierne tričko. Cez seba mám prehodený čierny roztrhaný plášť, ktorý som dostal od cechu, je z veľmi tenkej a ľahkej látky, ktorá sa dá poskladať na malý kúsok a zmestí sa do torny. Cez nohavice mám čierny opasok na ktorom je zavesený mešec a puzdro s malým nožíkom (na bežné použitie) a dýkou. Topánky mám pevné s podrážkou, ktorá je prispôsobená na tichý pohyb a nevydáva takmer žiaden zvuk...

Matka - Laura, žena ľudského rodu. Bola bylinárkou..
Otec - Doulghamus - temný elf, theurg

Lotharove psychické vlastnosti a jeho charakter:

Rasa: Polotemný elf
Povolanie: Z väčšej časti zlodej, ale kvôli svojej schopnosti fušujem aj do remesla alchymistom.
Narodeniny: Niekedy na jar

Kde som získal svoje dovednosti: Kradnúť som sa naučil v miestnom zlodejskom cechu, získal som v ňom výcvik, naučil som sa podvádzať, klamať a aj si vyrábať rôzne predmety, svoje znalosti som spojil s tým, čo som sa dočítal o bylinkách v hradnej knižnici a tak som začal miešať rôzne lektvary. V knižnici som sa dočítal aj veľa o mágii, ale vedomosti sú to skôr teoretické, jediné čo zatiaľ ovládam je pár trikov (iluze na 1 úrovni). Tak isto som ešte príliš neskúsený a nedokážem ešte ovládať démona, ktorý vo mne drieme. Ten koná zatiaľ svojvolne, ale iba v priamom ohrození môjho života.

Sny a ciele: Nájsť svojho vraha a pomstiť svoju vlastnú smrť. (som niečo ako Vrana ;)

Charakter: Využívam to, čo mi zatiaľ ide najlepšie: Klamanie, podvádzanie, snažím sa zo všetkého vyťažiť čo najviac pre seba, nezáleží mi na ostatných, v prospech družiny by som sa vedel obetovať iba ak by mal pocit, že mi to niečo prinesie. Navonok sa ale snažím vystupovať ako mi na všetkých záleží a správať sa ako taká "bútľavá vrba" ktorej sa môže každý posťažovať. Aby som z neho vytrieskal čo najviac informácií samozrejme. Ak ide o ohrozenie života, spolupracujem s družinou, lebo viem, že sám toho veľa nedosiahnem, okrem toho som zvyknutý pracovať týmovo. Som si ale vedomý svojho poslania a družinu nepovažujem za svoju rodinu, tá je doma a je ňou zlodejský cech.. Ak nájde družina nejakú truhlicu, chcem byť pri nej prvý, aby som ju mohol odomknúť a aby som mohol prezrieť jej obsah (poprípade ho preriediť). Alkohol pijem, ale skôr iba tak naoko. Dám si pivo a stačí.. Stále musím mať prehlad a radšej opíjam iných ako seba. Potom sa ľahšie kradne. ;) o démonovi, ktorý je vo mne nikomu nehovorím , tak isto ako o mojích nepatrných kúzelných schopnostiach..S ostatnými sa snažím vychádzať priateľsky a bez konfliktov. radšej ho iba v duchu pošlem tam kam patrí, alebo to zahrám do autu: och, veď som ja iba sprostý poloelf... nejednám príliš narovinu...

Záluby: Mám samozrejme v drahých kamienkoch, umeniu, pascách a mechanizmoch, tiež vo výrobe a experimentovaní, peniazoch a v tabaku.. ooo áno, tabačik ja môžem. a hlavne keď si nejaký môžem vypestovať sám.. ;), mám rád spoločnosť a veľa ľudí, medzi ktorými sa stratím. napr v hostinci nevydržím sedieť pri jednom stole veľmi dlho, musím ísť obzrieť aj ostatné a poprípade nájsť partiu karbaníkov. ooo áno, aj karban ja môžem.. a potom samozrejme knihy o mágii a kartografii... a mestá, mám rád mestá, čím väčšie, tým lepšie..

Nelibosti: Nemám rád ufňukané baby, príliš prehnanú slušnosť, tých, čo nepochopia srandu a hneď sa urazia, nemusím obyčajných elfov a neznesiem konkurenciu, ktorá ma chce podraziť. Ak by bol v družine iný zlodej, najskôr sa s ním skúsim spojiť, ale ak nebude chcieť, začnem mu robiť zo života peklo.. nemám príliš v láske ani typy: všetko viem, všetko som videl. všade som bol a kde som nebol, tam sa chystám... nemusím prírodu - je nepohodlná..

Obavy a strach: Mám z démona, ktorý drieme vo mne a z toho, že už nikdy neuvidím Tanju

Vystupovanie: Snažím sa vystupovať inteligentne a s rozmyslom, nerád robím unáhlené závery a radšej dvakrát meriam a potom niečo tresnem. Slová si vyberám a dávam si pozor na to, čo hovorím. Rukami príliš nerozhadzujem, ale ak niekto nevie pochopiť to, čo mu vysvetlujem, zoberim si brk a papyrus a nakreslím mu to..

Zvyky a návyky: Vstávam sám od seba, nepotrebujem, aby ma niekto budil. Občas zvyknem bez udania dôvodu zmiznúť aj na pol dňa a zvyknem pohľadom prehľadať každú miestnosť do ktorej vstupujem...

Náboženská orientácia - verím v nejakého boha zlodejov, ktorý bdie nad všetkými zlodejmi sveta (z tvojej ponuky by som si určite vybral...)

Rozum, alebo cit: Čistý rozum, takmer bez citu. Jediný cit prechovávam k Tanji a k svojmu otcovi a rodine (zlodejský cech).

Aké mám sebavedomie: Poznám svoje možnosti a podľa nich sa správam. tzn, viem hrať dobre karty, som sebavedomý.... neviem o vlkoch skoro nič - mám rešpekt. Mám sebavedomie tam, kde je to oprávnené, tam kde si nie som istý, radšej nevyskakujem.

Postavenie medzi ostatnými: Snažím sa byť jednou z vodcovských osobností, ktoré dávajú svoj názor do placu. Samozrejme si vypočujem aj názory ostatných, ale ak nemajú dostatočné argumenty, nesúhlasím s nimi a snažím sa presadiť si svoje...

Vzťah k opačnému pohlaviu: Ak to nie je usmrkaná baba, tak môj vťah k nej je lepší ako k mužom... mojou jedinou ženou v živote však ostáva Tanja.

Ako sa chová k svojím súperom: NIKDY nepodceňujem súpera, naopak, snažím sa o to, aby súper podcenil mňa. Nie je mi cudzie bojovať zákerne a zozadu, v tom vidím svoju silu. Súperovu pozornosť sa snažím odlákať a zaútočiť zo zálohy.. k boju sa nestaviam čestne, používam všetky dostupné zbrane a možnosti, ktoré mám..

Ako sa staviam k boju: Nebojujem, pokial to nie je úplne nevyhnutné a nie som v priamom ohrození života. Ako som už písal, družine dokážem pomôcť, lebo sme tým, ale radšej zo zálohy ako z prvých radov. Snažím sa pri boji využívať prostredie a možnosti, ktoré mi ponúka. Radšej budem na nepriateľov strielať zo strechy a nebudem sa hrať na hrdinu.. radšej nech zomrú nepriatelia ako ja, a ak chcú, nech zomrú ako hrdinovia.. ;) Nebojujem ani v prípade keď viem, že to nemá zmysel a boj je čistá smrť, to radšej újdem...

Ako sa staviam k zabíjaniu? Chladne a bez problémov.. podrezanie krku zozadu je môj najoblúbenejší spôsob vraždy... mrtvoly som už videl a nejednu som okradol... nemám s tým problém a zabíjam bez váhania - ak je to nevyhnutné pravdaže...

Kedy by porušila nejaký obecný úzus: Vlastne ho porušujem v jednom kuse, takže... ;) ale nie... dokázal by som to, ak by ma to priviedlo k môjmu vrahovi

Priateľa by som nezradil, lebo žiadneho nemám ;) a ak by sa jednalo o Tanju, alebo otca, či zlodejský cech, tak pod vplyvom kúzla, alebo ak by som sa dozvedel nejaké závažné skutočnosti...

A ako to vlastne naozaj bolo?
(túto časť neodporúčam čítať hráčom jaskyne "V stínu duše" a tiež hráčom jaskyne "Nový začátek")

To čo Lothar nevie, netuší je to, že skutočnosť je úplne iná ako mu ju jeho otec popísal.

Doulghames objavil veľmi vzácnu knihu, stratenú a svetom zabudnutú. Kniha Empiré Maniscript obsahuje nie len návod ako oživiť mŕtveho, ale tiež formulku premeny olova na zlato, ale tá najdôležitejšia časť hovorí o tom ako sa stať jediným a ultimátnym Bohom. Je potrebné počať syna s ľudskou ženou a potom ho počas rituálu obätovať démonovi Amon, ktorý je najvyšší z démonov. Okrem tohoto démona je tam návod ako sa spojiť s démonmi Inferno, Seravi, Charon, alebo Czernoborg, ale Doulghames chcel povolať toho najsilnejšieho.
Žial, alebo skôr našťastie, Doulghames mal synov dvoch. Dvojičky. Yuri bol prvorodený a Lothor sa narodil druhý. Laura mala brata, Alberta Simona, starého, ale múdreho a silného kňaza. To on bol pri svojej sestre, keď umierala a to on vymenil deti. Doulghames obätoval Lothora a keď uvidel, že sa nič nestalo, pochopil, že došlo k výmene. To už ale Albert Simon utekal čo mu nohy stačili aj s Yurim. Zázrakom (alebo s pomocou svojho Boha?) sa mu podarilo újsť a Yuriho schovať. Doulghames prisahal pomstu a nájdenie svojho prvorodeného syna. Podľa návodu v knihe Empiré Maniscript oživil syna, ktorého zabil, aby sa stal nástrojom jeho skazy. Zatial Doulghames pristupuje k druhej časti plánu. Snaží sa vyvraždiť všetkých kňazov a kňažky sveta. Len keď obätuje svojho prvorodeného a zabije všetkých kňazov, môže docieliť svoj ciel - byť Bohom...