Malá tuláčka (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Opäť bol jeden z tých menej chladných zimných dní. Život v mestách, mestečkách i dedinkách bol pomerne rušný. Každý sa náhlil za svojím. Či už za príbuznými, za prácou, za nákupmi... Len jedno asi 10-ročné dievčatko sedelo samo na lavičke v parku a sledovalo ľudí naokolo. Dievčatko to bolo pekné, no malo na sebe len neveľa otrhaných handričiek a starú baretku. Dnes, tak ako každý jeden deň odo dňa jeho ôsmych narodenín len sedelo, triaslo sa od zimy a dúfalo, že mu niekto pohodí aspoň aký-taký peniažtek. Hoci väčšina ľudí si dievčatko nevšímala, alebo ho jednoducho odstrkovala, našli sa aj takí, ktorí mu občas niečo dali.

Bol práve pondelok, keď sme spolu s Henrym prechádzali týmto parkom po prvýkrát. Do Leidtownu sme prišli preto, aby sme si obzreli dom, ktorý sme mali čoskoro kúpiť. „Henry, pozri sa na to úbožiatko," vytrhla som zo zamyslenia svojho milovaného manžela. Keď i on zbadal tú úbohú detskú bytosť, pobadala som, že sa v ňom pohlo srdce. Napriek tomu povedal: „Drahá, čo je nás po nejakých žobrákoch a pouličných zlodejoch?" Potom so zamyslením opäť sklonil hlavu a celú cestu bol ticho. Vedela som, že premýšľa o našom dome, preto som ho radšej už do konca našej cesty nevyrušovala.

Zastali sme pred domom. Páni, ten bol veľký! Obaja s Henrym sme po vystúpení z koča zostali ohromení. „Tak, zdá sa mi, že sa vám páči," oslovil nás pán Ekres, realitný kancelár. „Tak prosím, poďte! Prevediem vás ním. Tadiaľto," ponúkol sa a ukázal na chodník k bráničke. Henry ma chytil za ruku, láskyplne na mňa pozrel a vykročili sme spolu za Ekresom. Po prehliadke sme už boli na sto percent rozhodnutí. Ten dom musí byť náš. Henry podpísal zmluvu a šek. Nežne si ma privinul k sebe a povedal: „Vitaj doma, drahá!" Schúlila som sa mu na hrudi a zostali sme na dom ešte hodnú chvíľu hľadieť. Potom sme znovu nasadli do koča a vrátili sa do Londýna.

Netrvalo dlho a sluhovia, ktorých Henry najal, preniesli všetok náš nábytok do nového domu. Keď už sa sťahovanie končilo, zbalili sme si posledné veci a doklady a odišli z Londýna za našou novou budúcnosťou. Nevedeli sme, čo nás čaká, nevedeli sme, či si Henry dokáže zohnať v tak malom mestečku prácu, nevedeli sme, ako nás prijmú domáci. Vedeli sme však, že budeme spolu a nebude nič, čo by sme spolu neprekonali.

Opäť sme museli prejsť cez park. A dievčatko ako každý deň i dnes sedelo na lavičke s plechovičkou v ruke a triaslo sa od zimy. Henry bol znova myšlienkami celkom inde, tak si ani nevšimol, že to dieťa opäť neuniklo mojej pozornosti. Všetko sa zdalo v poriadku. Všade bol pokoj. No keď sme sa chystali kočom zahnúť do vedľajšej ulice, zakričala som: „Zastavte!" a vybehla som z koča von. Uprostred jedného z chodníkov sa na zem zrútila postaršia pani a zostala ležať bez pohnutia. Okoloidúci sa naľakali a akoby nevediac čo robiť, iba stáli zhrození na miestach. Nikto jej nebol schopný pomôcť. Nikto okrem toho dievčatka. Keď zbadala, čo sa stalo, nechala plechovičku na lavičke a pokúšala sa starú paniu priviesť opäť k vedomiu. „Elizabet, vráť sa!" kričal za mnou Henry a bežal, aby ma dohonil. Zastala som na kraji chodníka. Henry ma konečne dobehol, no ako sa mi chystal niečo povedať, zbadal, čo sa stalo, a vrhol sa na kolená k omdletej starenke. „Ustúpte! Trochu priestoru! Dovolíte? Som lekár," usmerňoval dav a zároveň si vytiahol z kabáta základné pomôcky, ktoré potreboval, aby zistil, ako na tom tá pani je. „Dievčatko, ustúp nabok!" oslovil malého otrhančeka-záchrancu. Chytila som ju za ruku a potiahla k sebe. „Si naozaj veľmi statočné dievča," pochválila som trasúce sa chúďa. „Ďakujem vám, madam. Ale nevedela som, prečo sa ostatní nesnažia tej panej pomôcť," odpovedala. „Ako sa voláš?" pokračovala som v konverzácii. „Rebeka, madam," odvetilo dievčatko. Ako niekto môže nechať takéto stvorenie len tak na ulici? Vytiahla som z vrecka kabáta tri peniažky a vtisla jej ich do ruky. Dievča vykresalo široký úsmev, poďakovalo sa a odbehlo niekam do neznáma. Henrymu sa medzitým podarilo starú paniu prebrať. Zobral ju s nami do koča a odviezli sme ju do nemocnice. Potom sme konečne zamierili k domovu.

Dom zariadený nábytkom bol ešte krajší ako prv. Spolu s Henrym sme prešli každú miestnosť, popisoval mi, ktorá z nich bude slúžiť na aký účel, ukazoval nový nábytok. Poslednou zastávkou nášho „putovania" po dome bola izba zariadená pre dieťa. „Tak, drahá," začal, „tu raz budeme ukladať do postele naše bábätko." Hneď, ako to dopovedal, mi pohladil brucho. Usmiala som sa a za odmenu mu vtisla bozk. Zvyšok dňa sme strávili spolu v našej izbe v horúcom objatí.

Na druhý deň sa Henry skoro ráno vybral do mesta hľadať prácu a ja som zostala doma sama. Väčšinu času som strávila prezeraním krásnej veľkej záhrady, ktorá tiež patrila k domu. Bola očarujúca. Po okrajoch rástli panenské červené ruže, vnútorný kruh tvorili ľalie a konvalinky striedané s gladiolami a klinčekmi a bokom stáli dve mohutné vŕby, ktorých dva mocné konáre vytvárali akýsi priechod pod nimi. Na konároch bola zavesená hojdačka. A čo ma najviac fascinovalo, uprostred toho všetkého stála prekrásna fontána s motívom labute s roztiahnutými krídlami. Po prezretí záhrady sa vo mne presvedčenie, že toto je môj vysnívaný domov, ešte umocnilo. Chýlilo sa k večeru, tak som sa pomalým krokom, obdivujúc tú krásu, vracala späť do domu. Cestou sa mi ale zakrútila hlava a ... prebrala som sa až v posteli. Keď som otvorila oči, zbadala som Henryho , ktorý, držiac ma za ruku, zadriemal v kresle vedľa postele. Neubránila som sa úsmevu. „Henry," oslovila som môjho milovaného potichu a s citom, aby sa nezľakol. Ten sa však strhol, akoby niekto strieľal. „Ach, Elizabet, moja najdrahšia, ako ti je?" spýtal sa nedočkavo a kreslo prisunul k posteli, aby bol ku mne čo najbližšie. „Len sa mi zakrútila hlava, to nič," upokojovala som manžela, „nič sa nestalo." „Ba práve naopak. Stalo sa," odpovedal rýchlo a nežne ma objal. „Si tehotná." „Najskôr som nechápala, čo to hovorí, ale potom sa ma zmocnilo toľké šťastie, že som sa neudržala a so smiechom na perách vypustila i pár sĺz. Tak konečne je to tu. Budeme mať naše dlho očakávané bábätko.

Od tej chvíle so mnou Henry chodil, kam len mohol. Otváral mi dvere, nosil mi raňajky, dokonca ani po vodu som si pomaly nemohla ísť sama. Lenže prišiel aj deň, kedy som sa musela zaobísť bez neho. Asi dva mesiace po tom, ako sme zistili tú úžasnú novinku, povolali ho na kongres lekárov do Londýna a bol nútený zostať tam dva dni. Bolo to preňho strašné. Volal mi každé tri hodiny, vždy, keď sa im skončila porada.

Nadišlo ráno dňa, kedy sa mal Henry vrátiť domov. Zásoby potravín v dome sa míňali. Preto som sa rozhodla vybrať sa na menšie nákupy do mesta. Šla som takmer zabudnúc, že by som sama kvôli môjmu stavu nemala nikam chodiť. Napriek tomu všetko vyzeralo úplne v poriadku. Prišla som do obchodu, nakúpila všetko potrebné a rovnakou cestou sa vracala späť. Vždy, keď som prechádzala parkom, mi to malé hnedovlasé dievčatko zakývalo a darovalo širokánsky úsmev. Cestou do obchodu som jej podala ďalší peniaz a ona s ním odbehla tak, ako s predošlými troma, keď sme sa stretli prvýkrát. Kam to stále odbieha? Nedalo mi to. Preto teraz, keď som jej už po nákupe podala ďalší peniažtek, pustila som sa ju sledovať, kam to vlastne chodí. Prešli sme celým parkom, minuli sme sochu Izaca Newtona, zahli sme do druhej uličky napravo, až sme sa dostali do slepej uličky, ktorá bola plná bezdomovcov. Zostala som stáť za rohom a čakala, čo sa bude diať. Dievčatko docupitalo k jednému dosť biedne vyzerajúcemu zmrzačenému starému pánovi a podalo mu peniaz. Ten jej dal krajec chleba, objal ju, poďakoval a odložil si ho do škatuľky, ktorú vytiahol spoza popolnice, o ktorú bol opretý. Bol to ohromujúci pohľad. Niečo tak malé a má tak veľké srdce, že svojou veľkorysosťou a dobrotou by sa pokojne mohlo vyrovnať tisíckam tých bohatých nafúkancov, ktorí si hovoria mešťania. Keď už som poznala odpoveď na záhadné miznutia malej Rebeky, vracala som sa späť domov. „Toľko hodín! Henry sa určite bude báť," povedala som si a pridala do kroku. Vtom sa mi ale opäť zakrútila hlava a nevnímala som nič okolo seba.

Prebrala som sa v malej izbičke mestskej nemocnice. Henry opäť sedel pri mne v kresle, držal ma za ruku a podriemkaval. Pohladila som ho po ruke. Už sa nestrhol. Len pomaly otvoril oči a pevnejšie mi stisol ruku. „Ako sa cítiš, drahá?" spýtal sa vyzerajúc dosť ustarane. „Čo sa deje, Henry?" spýtala som sa nechápavo. Videla som, ako mu z očí vyhŕkli slzy. Pobozkal mi ruku. „Elisabet...naše dieťatko..." vyjachtal. Hneď mi bolo všetko jasné. Potratila som. Neudržala som slzy. „Drahý, ako som sa sem dostala?" opýtala som sa z posledných síl. „To tá malá tuláčka. Rebeka. Chcela ísť aj sem za tebou do izby, no nedovolil som jej to," odpovedal Henry a utrel si tečúce slzy.„Pusti ju dnu, prosím, chcem sa jej aspoň poďakovať," poprosila som. Môj manžel síce neochotne, ale predsa vstal, otvoril dvere a pustil dnu statočnú Rebeku. „Dobrý deň, madam! Ako vám je, madam?" spustila, len čo pribehla ku mne. „Je to lepšie. A to hlavne vďaka tebe. Ďakujem ti, Rebekita," poďakovala som sa. „Tak mi hovorievala moja mamička," zareagovala Rebeka, no hneď zosmutnela. Vrhla som na Henryho prosebný pohľad. Ten vytiahol z tašky meštek peňazí, chlieb a kúsok syra, podal to všetko prekvapenému dievčaťu a s vyjadrením vďaky ju vyprevadil von. „Dovidenia, madam," pozdravila naposledy a dvere sa za ňou zatvorili.

Keď ma konečne pustili z nemocnice, obaja s Henrym sme sa nedokázali tak ľahko vyrovnať so stratou vytúženého dieťatka. Častokrát som ho pristihla, ako stojí vo dverách detskej izbičky s fajkou v ruke a zamyslene pozerá dnu. „Drahý," oslovila som ho, keď som ho zase raz pristihla v zamyslení, „dostala som nápad. Viem, že sme teraz prišli o dieťatko. Pre mňa to je rovnako ťažké ako pre teba. Ale povedz, prečo nezaplniť prázdne miesto v srdci?" Henry sa na mňa nechápavo a s obavou pozrel. „Čo tým myslíš, Eliz?" spýtal sa opatrne. „Keď nemôžeme mať vlastné dieťa, vezmime si také, ktoré nemá rodičov. Adoptujme si ho," vystrelilo zo mňa priam nadsveteľnou rýchlosťou. „To hádam, milá moja, nemyslíš vážne?! Vziať si cudzie dieťa? To čo ťa napadlo. Neboj sa, drahá, my budeme mať vlastné deti. Podarí sa to. Musí sa to podariť!" povedal a rýchlosťou blesku odišiel z miestnosti. Celý zvyšok dňa už s nikým neprehodil ani slovko.

Na druhý deň ma jednoducho vyviedol z domu, posadil sa so mnou do koča a bez slova sme sa pohli smerom k mestu. „Kam to ideme?" vyzvedala som. No Henry mlčal ako ryba takmer celú cestu. Keď sme zastali, nevedela som, kde sme. Len som počula Henryho slová : „Tak vystúp, drahá!" Zostala som v pomykove. Stáli sme pred mestským sirotincom. Henry mi podal ruku a povzbudil ma: „No poď!" Vedela som, že Henry o tom, čo som mu včera nadhodila, premýšľal, no zrejme ma úplne nepochopil. Aj tak som ho ale chytila za ruku a pohli sme sa k budove sirotinca. Než sme prešli všetky izby a prezreli si všetky sirôtky, deň bol opäť takmer pri konci svojej cesty. Pri každom ďalšom dieťati som čím ďalej, tým viac myslela na malú Rebeku. „Elizabet, čo je s tebou?" spýtal sa môj manžel. Asi zbadal, že nie som vo svojej koži. „Či si nechcela adoptovať nejaké dieťa?" spýtal sa, keď ho už moja zadumanosť privádzala do rozpakov. Vyšli sme zo sirotinca. „Až doma, drahý," odpovedala som neprítomne. Tak sme sa vrátili domov, vyšli do čajového salónika na prvom poschodí a sadli si do kresiel pri krbe. „Povieš mi, čo s tebou je?" začal Henry tak opatrne, akoby mal pocit, že mi ublíži. „Henry! Ty si ma včera asi zle pochopil. Áno, chcem si adoptovať dieťa. Ale nie hocijaké. Ja myslím konkrétne dieťa. Drahý, adoptujme si Rebeku. Zoberme ju k sebe," vysypala som zo seba a uprela na manžela prosebný pohľad. „Elizabet," dodal ohromene, „či v sirotinci nebolo dosť detí? Prečo práve ju? Veď žije na ulici." „A práve preto by sme si ju mali zobrať k sebe. Henry, to dieťa nemá absolútne nikoho. Videl si, aké háby má na sebe? Chúďa, tak sa triaslo od zimy. A keby si vedel, aké je to dieťa dobré, ochotné a obetavé. Keby si vedel, ako dokáže vidieť všetko okolo seba svojím srdcom, hoci sú k nemu ľudia zlí," obsypala som ho razom množstvom argumentov. Henry sa ticho postavil, so šálkou v ruke prešiel k obloku a otočený chrbtom ku mne položil rozhodujúcu otázku: „Naozaj to tak cítiš?" Opatrne som podišla k nemu, ovinula sa mu okolo pása, pozrela mu do očí a vyriekla rozhodné: „Áno."

Ráno, hneď ako sme doraňajkovali, sme spolu zašli do onoho parku, v ktorom čakala naša malá budúcnosť. „Dobrý deň, madam, pane," vyslúžili sme si spolu s Henrym veselý pozdrav so širokým úsmevom. „Ahoj, Rebeka," odpovedala som a sadla som si k nej na lavičku. „Henry, prinesieš nám, prosím ťa, teplý čaj?" poprosila som môjho milovaného, ktorý vystrúhal peknú poklonu, otočil sa na päte a vrátil sa ku koču. „Rebeka, rada by som sa ťa niečo spýtala. Povedz, dieťa, nechcela by si bývať so mnou a Henrym?" „Bude mi cťou, madam," pohotovo odpovedalo dievča, „a môže ísť aj Mike?" „Kto je Mike?" opýtala som sa, hoci odpoveď som pravdepodobne poznala. „Je to môj kamarát. Pomáham mu, lebo nemôže chodiť," priznala sa Rebeka a smutne sklonila hlavu. Medzitým sa Henry vrátil aj s čajom. „Rebekita, sľubujem ti, že za Mikom budeš môcť chodiť, ale žiaľ, bývať k nám môžeš ísť len ty," poznamenala som a pohladila ju po vláskoch. Zatvárila sa smutnejšie, no predsa len súhlasila. Tak sme nasadli všetci traja do koča a vybrali sa do mesta kúpiť Rebeke nejaké oblečenie. Potom sme sa spolu vrátili domov.

Rebeka bola naším domom úplne unesená. Celý zvyšok dňa sa prechádzala po chodbách, po záhrade a hojdala sa na hojdačke. Pozorovala som ju. Pozorovala a ticho sa usmievala. „Si teraz šťastná, drahá moja?" spýtal sa ma Henry a zozadu ma objal. „Ty vieš, že áno, láska moja," odpovedala som a vtisla mu na pery horúci bozk. Keď prišiel večer a navečerali sme sa, uviedli sme Rebeku do jej izby. To bol pohľad! Tešila sa z každej maličkosti. Z každej hračky, z každého obrazu na stene, z každého kúštika postele, ktorá bola teraz celá iba pre ňu. Zaspala rýchlo. Chvíľku sme s Henrym sledovali, ako spí. Potom sme sa tiež odobrali do svojej izby.

„Aký nádherný deň," šepla som Henrymu do ucha, keď ma ráno prebudil jeho mocným láskyplným objatím. Potom sme obaja vstali a šli sa pozrieť na našu dcérku. Keď sme prišli, ešte stále spala. Bola ako anjelik. Henry zostal stáť vo dverách, no ja som prešla k jej posteli, sklonila sa a pobozkala ju na líce so slovami: „Vstávaj, spachtoš!" Dievča otvorilo oči a usmialo sa: „Dobré ráno, madam! Dobré ráno, pane!" „Dobré aj tebe, Rebeka," pozdravil Henry. „Prosím, mohla by som Mikovi zaniesť aspoň kúštik chleba?" poprosila. Obrátila som sa na Henryho. Bola zvedavá, čo odpovie. Ten sa usmial a prikývol hlavou na súhlas. Rebeka sa od radosti rozbehla k nemu a tuho ho objala. Zasmiala som sa. Vzápätí sa dievča spamätalo, pustilo ho a začalo sa ospravedlňovať: „Prepáčte mi to, pane." Ten ju však pritisol späť k sebe. „Nemusíš nám vykať, Rebekita," povedala som, aby som vyplašené dievčatko upokojila. „A ako vás mám oslovovať, prosím?" spýtala sa ešte stále trochu vyplašene. „A čo tak mami a oci?" vyskočilo z Henryho bez toho, aby som naňho čo i len pozrela. Rebeka sa nevedela doradovať. Od šťastia skákala temer meter od zeme. Keď sa trochu upokojila, naraňajkovali sme sa, zobrali sme peceň chleba a nejaké tie deky a šli do tej uličke, do ktorej Rebeka chodila pravidelne za Mikom. Každému sme spolu nadelili z chleba, ktorý sme priniesli, a rozdali deky. Ďakovaní od tých ľudí nemalo konca-kraja. Potom nastal čas odprevadiť Rebeku do jej novej školy.

Takto to išlo deň čo deň, týždeň čo týždeň. Ráno sme sa naraňajkovali, spolu išli obdarovať chudobných, odviedli Rebekitu do školy a sami sme sa s Henrym vrátili domov. On potom mohol ísť do práce a ja som zostala doma. Po čase sa nám narodil zdravý chlapček. Napriek tomu sme ale nezanevreli na Rebeku. Veď bola naším prvým dieťaťom. A nie len to. Ukázala nám, ako sa treba pozerať na svet. Keď dospela a osamostatnila sa, zriadila si ubytovňu pre ľudí na ulici. Ja, keďže som bola skoro stále doma, mala som čas na písanie. A tak sa teraz stalo, že ste si mohli príbeh o malej tuláčke čistého srdca prečítať aj vy.