Príbeh (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Úvod

Písal sa rok Predtúch, ten rok keď na Zemi vládol pokoj a boj medzi Temnou silou a Krásou života pominul.
V ktorom Život vyhral dlhú a krutú bitku čo si aspoň mysleli viacerí z nás...
Tí čo si tento boj pamätali, už opustili náš svet. Tá trocha, ktorí žijú sa usídlili niekde, kde je ich ťažké nájsť, no ale boli tu aj takí, ktorí zostali a svoje príbehy rozprávajú ako potulní bardi. Ale týmto veľa ľudí neverilo, tí čo verili boli deti a mladí, ktorí túžili po dobrodružstve...
A možno preto sa mladá skupinka piatich kamarátov rozhodla vydať sa do sveta za svojim prvým dobrodružstvom, získať také pocty ako získali hrdinovia, o ktorých im práve rozprával jeden starý bard Mojmír....

Rozhodnutie

Bol krásny letný večer, keď do malej dedinky medzi dvoma lesmi, ktorú obyvatelia hrdo volali Domov, pricestoval potulný starý bard Mojmír. Chcel tu nájsť dáky nocľah, jedlo a zarobiť svojim rozprávaním nejakú tú zlatku. No a keďže sa Domov vyznačoval prívetivými a dobrými ľuďmi, všetko čo hľadal našiel. A našiel aj takých, ktorí si išli vypočuť jeho rozprávanie. Medzi dobrými poslucháčmi boli aj piati dobrí priatelia: Tauron, Ragnarok, Siko, Beo a Melkon. Síce všetci boli iných rás až na dvoch. Boli to dobrí a nerozluční kamaráti. A hltali každé jedno slovo, ktoré Mojmír vyslovil. Keď dorozprával a obzrel sa videl práve týchto piatich ako napäto čakajú na jeho ďalšie príbehy. Bol veľmi rád, že našiel takých skvelých poslucháčov. No a keď chcel začať s ďalším príbehom na oblohe si všimol zvláštne znamenie: štyri krásne žiariace padajúce hviezdy. Možno preto mu vnikol do hlavy tento nápad... No vtom ho zo zasnenia vyrušil mladý tenký hlas: ,, Pán Mojmír prečo nerozprávate?“ bol to Siko malý hobit. Mojmír sa pousmial a povedal: ,,Chlapci moji, nechceli by ste ísť so mnou do susednej dediny, idem tam rozprávať svoje príbehy. Bude mi veselšie a môžem Vám rozprávať ďalšie príbehy.“ Dodal Mojmír akoby len tak. ,,Stačí ak mi to zajtra poviete! Ja už idem spať, majte sa mládenci...“ a odišiel.
Z úžasom prehovoril Tauron : ,,Chalani poďme, možno zažijeme nejaké to dobrodružstvo...“
Ako prvý na Tauronove rozhodnutie reagoval Melkon: ,,No ja neviem ja mám povinnosti...“ ..Aké ty máš povinnosti, hááá?“ púšťa sa do neho Ragnarok a Beo sa pridáva: ,,Počuj tie tvoje pokusy môžeš robiť aj po ceste nie? A keď sa nato pozrieš inak nezaškodila by nám zmena a tvoj otec to tu zvládne aj bez teba.“ ,,A čo keď sa už nevrátime?“ ohradzuje sa Melkon? ,,A kto povedal, že sa nevrátime?“ pridáva sa Siko do rozporu.
Nastalo krátke ticho, ktoré prerušil Tauron: ,,Viete čo, vy sa choďte poradiť domov a ráno na svitaní sa stretneme u mňa a potom...“ ,,A potom sa uvidí, to je dobrý nápad.“ pridáva sa Siko. ,,Tak poďme!“ vraví Ragnarok. A tak sa priatelia rozišli domov a celú noc rozmýšľali čo urobia....

Ako prvý sa rozhodol Tauron, nemal to ťažké rozhodovanie veď žil sám, rodičov nepoznal. Miloval prírodu a život. Zabíjal zver len keď musel, bol dobrý v stopovaní a málo kedy sa mu stalo, že zablúdil. Ľudia ho preto často označovali za lesníka.

Druhý v rozhodovaní bol Beo. Nemal nikoho tak ako Tauron. Ako malé dieťa ho našli v korunách stromov. Bol štíhlej a chudej postavy a asi aj preto bol dobrý v behu. Keď sa konali nejaká dedinské hry, vynikal v strieľaní z luku, čo sa aj neskôr ukázalo v jeho prospech.

Ragnarok si povedal, že ak pôjdu Beo a Tauron tak potom pôjde aj on. Veď koľkokrát sa dostali do konfliktu z ktorého neskôr vyklíčil boj. A práve on z neho prichádzal, väčšinou, ako víťaz.

Štvrtý člen družiny hobit Siko sa do rána nevedel rozhodnúť. Bol to vtipný a dobrý hobit. Často zapríčiňoval spomínané bitky tým, že niečo potiahol. A keď nad tým tak rozmýšľal, chcel byť tam kde sa niečo deje a poznať viac príbehov.

Najťažšie to mal asi Melkon. Nechcel ísť, bol tiež malého vzrastu ale kuduk. Rád vymýšľal a experimentoval, často bolo počuť rôzne výbuchy z jeho domu u rodičov. No nakoniec sa rozhodol tak, že pôjde ak pôjdu všetci, ale len do susednej dediny, kde pôvodne chceli ísť...

Prišiel druhý deň ráno, ten deň kedy naši priatelia opúšťajú svoj dom a dúfajú, že sa čoskoro vrátia späť.
Ešte ani nesvitalo, keď u Taurona zaklopal niekto na dvere. Taurona na klopanie upozornil brechot jeho verného stopovacieho psa. Tí čo nepoznali Uška by sa zľakli jeho vítania. ,,No ticho môj, počul som, dobrý chlapec, teraz ľahni...“ ,,Á, to ste vy a čo tak skoro, veď sme sa dohodli, že prídete na svitaní. Ale šak nevadí...“ pozdravil Tauron. ,,Dobré ránko Tauron nerušíme?“ spytuje sa Beo a Ragnarok tiež zdvíha ruku na pozdrav. ,,Ale kdeže, už som dávno hore, no ale to je teraz jedno, tak čo ako ste sa rozhodli?“ Ani nečakal na odpoveď a pokračuje, ,,Idete, lebo ja idem a bol by som rád keby ste šli aj vy! No tak ako?“ ,,Ideme!“ rozhodol Ragnarok, ,,Veď čo keby si sa dostal so dákej šlamastiky, kto Ťa bude stade vyťahovať?“ dodal z úškrnom a podal bratskú ruku Tauronovi.
Ragnarok a Tauron boli zdatní a silní barbari. Boli si ako bratia a nedali na seba dopustiť. Tauron bol vyšší a pevnejší a Ragnarok zas silnejší. Na barbarov boli celkom aj pekní až na Tauronovu jazvu cez oko, čo mu spôsobil raz v lese medveď, ktorý ich vtedy napadol. Vtedy to boli ešte malí chlapci no už vyhľadávali dobrodružstvo. Nikto nikdy nepochopil ako sa mu podarilo skoliť dospelého medveďa a vyviaznuť iba s jazvou. Ani sám Tauron to nechápal a pripisoval to svojim predkom, ktorých síce nepoznal ale vedel, že je niečím zvláštnym. Už len to, že les mu bol bližší než všetko ostatné.
Ragnarok mal zas niekoľkokrát zlomený nos, čo spôsobovalo, že už nikdy nebol na svojom mieste akoby by mal byť. Čiže to mu asi tak najviac uberalo na jeho kráse.
,,Tak a teraz by sme mali počkať už len nato čo povedia ostatní.“ Povedal Beo a ešte dodal: ,,Dúfam, že pôjdu, chcel by som mať pri sebe Sika, veď na kom by sme sa smiali?“
Ako dohovoril bolo počuť ďalšie Uškove privítavanie cudzincov...
,,Tauron to sme my, Siko a Melkon. ÁÁ, už vidím, že sú tu aj ostatný tak teda...“ nestihol ani dokončiť, keď mu do reči skočil Beo, ,,Ideme a vy?“ Tauron s Ragnarokom upreli na nich zvedavé pohľady...
,,Ja idem, neviem ako Melkon, rozmýšľal som celú noc a prišiel som nato, že chcem byť tam kde sa niečo deje a poznať viacej príbehov.“
Melkon len smutne na nich pozeral, dúfal, že nepôjdu lebo jemu sa moc nechcelo. Nemal strach len nechcel opustiť Domov, ale zas na druhej strane ho lákala predstava, že možno nájde také predmety, ktoré bude môcť skúmať a neskôr zmeniť či vylepšiť. A tak po dlhej odmlke odpovedal. Na jeho odpoveď čakali všetci napäto. ,,Idem, keď všetci tak potom všetci.“ ,,Áno“ potešil sa Tauron. ,, Tak poďme za starým Mojmírom a spýtajme sa kedy vyrážame.“ ,,A kedy nám začne rozprávať ďalšie príbehy.“ Dodal Siko s úsmevom, ktorý mu málokedy mizol z tváre.

Nikto nevedel povedať či ich rozhodnutie bolo dobré alebo zlé, ale jedno bolo isté, že práve vtedy sa im začali písať prvé stránky ich dlhého a nebezpečného príbehu...