Sme na jednej lodi (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Bola jeseň. Zo stromov padal posledný šat a tráva pod nohami sa menila na žltý koberec. Šiel som ulicou a premýšľal som. Zahĺbený do myšlienok som ani nesledoval, kam idem. „Matej!“ zavolal na mňa ktosi z diaľky, až ma od prekvapenia myklo. Otočil som sa a ku mne sa blížila Ivana, šťastná, že ma vidí. Ako prichádzala, zastavil ju na prvý pohľad odpudivý muž a pýtal si almužnu. Zastavila sa a s úsmevom mu podala peniaze a chlieb, ktorý vytiahla z tašky. Muž s úklonkami poďakoval, sadol si na lavičku a s viditeľným hladom sa pustil do chleba. Nechápal som, ako mohla dať niekomu takému niečo, čo kúpila pre seba a svoju rodinu. O chvíľku opäť vykročila mojím smerom. „Ahoj, Iva! Ako to, že...?“ povedal som a ukázal na spokojne sa tváriaceho muža v otrhaných šatách na lavičke. „Prečo som tomu pánovi dala ten chlieb? To je predsa jasné, nie? Veď sa naňho pozri! Ja nemám to srdce nepomôcť, keď môžem,“ ohradila sa a vyčítavo na mňa pozrela. Stále som nechápal: „Ale veď je taký špinavý! A tie peniaze určite minie na alkohol ako každý v jeho situácii.“ „Pozri sa na to z pohľadu týchto ľudí. To, že zostaneš na ulici sa môže stať aj tebe. A keď nemáš kam ísť a každý deň si nútený žobrať ako odkopnutý pes, si vďačný za každý cent. A okrem toho, v dnešnej dobe je oveľa viac bankových podvodníkov a hlúpych ľudí ako tých, ktorí sú ochotní obetovať trochu peňazí tým, ktorí to potrebujú. Všetci sme na jednej lodi, i keď to nechápe každý,“ dovysvetľovala, a keď videla, že to nemá želaný efekt, pokrútila hlavou a zmenila tému. „A kde si sa tu vlastne zobral? Na tomto konci ťa veľmi často nevidno.“ „Ja ani neviem. Premýšľal som. Vôbec som nevnímal, kam idem,“ odpovedal som neurčito a obaja sme sa opäť pohli z miesta. „A čo ty?“ spýtal som sa, aby nestála reč. „Ale, čo ti poviem? Ako každý piatok. Na nákupoch,“ odvetila a pozrela na dve preplnené tašky, ktoré niesla. „Och, ja idiot! Daj ich sem, pomôžem ti,“ ponúkol som sa, keď som konečne precitol zo zadumania a zbadal, že od ťarchy nákladu, ktorý nesie, už sotva dýcha. Usmiala sa, s vďačnosťou v očiach mi podala svoj nákup a povedala: „Si stále rovnaký gentleman, Matej! Preto som ťa vždy mala tak veľmi rada.“ Zvyšok cesty sme boli prevažne ticho. Odprevadil som ju domov a šiel som ďalej, kam ma nohy niesli.

Od smrti mojej matky som žil sám. Otec sa zabil na motorke, keď som bol malý a starých rodičov už dávno nemám. Jediná, kto mi zostal, bola sesternica Kristína, ktorá ale žila v Nórsku a na Slovensko vôbec nechodila. Maximálne mi poslala list alebo pohľadnicu a to bolo všetko. Samota mi ani tak veľmi nevadila, rád som sa len tak túlal po meste. Horší bol ten starý mrzutý pán, u ktorého som mal v prenájme byt. Už na mňa minimálne päťkrát za posledné dva mesiace poslal exekútorov. Vraj som mu opäť nevyplatil plnú výšku nájomného. Už dlhšiu dobu sa snažím zohnať si prácu, ale bezúspešne. Tak ma ten pán vydiera ako môže. Dnes tomu nebolo inak. Znovu ma po príchode domov čakal so založenými rukami a vražedným pohľadom s dvoma pánmi v oblekoch. „Ja som ťa varoval!“ pohrozil mi prstom a nespúšťal zo mňa svoj orlí zrak. „Pokoj, pán Swarovský!“ rozhovoril sa jeden zo slušne vyzerajúcich pánov. „Nechajte to na nás, prosím!“ Starý pán teda odišiel za dvere. „Vážený pán Dérer,“ znovu sa rozhovoril ten pán. „Zabavujeme vám váš byt i so všetkým, čo je v ňom, vzhľadom na to, že suma, ktorá mala byť zaplatená ako nájomné, presiahla výšku pätnásťtisíc eur. Máte oprávnenie ponechať si vašu hotovosť a veci, ktoré máte na sebe. Je mi to ľúto,“ dokončil svoj monológ a do ruky mi vtisol listinu. Zostal som stáť ako obarený. To, že som už dlhší čas neplatil nájomné, som vedel, pretože som ho nemal z čoho platiť, ale že už je to tak veľa a ja som prišiel o strechu nad hlavou a celý svoj majetok, to bolo ako päsť na oko. Nemohol som tomu uveriť. Nemal som kam ísť. Tá predstava bola pre mňa nepochopiteľná a tajne som dúfal, že spím. Bohužiaľ, bola to tvrdá realita. Skončil som na ulici. Vybral som sa teda do parku, za posledné peniaze som si kúpil niečo na jedenie a pridal sa k životu tých večne otrhaných a špinavých ľudí na lavičkách.

Netrvalo dlho a bol som úplne rovnaký ako hociktorý iný bezdomovec. Nemal som peňazí, bol som otrhaný, špinavý, zarastený a nútený žobrať. Iba vtedy som pochopil Ivanine slová. Ľutoval som, že som takto skončil a bol som vďačný za každý cent. Osud mi doprial, aby som ju stretol znova. Ako som ležal na jednej z lavičiek, zbadal som ju. Rozbehol som sa radostne k nej. „Iva! Ivanka!“ zakričal som na ňu. Ona, ako pri každom bezdomovcovi, vybrala z tašky peniaze a chlieb a podávala mi ich. Zostal som nechápavo hľadieť. „Iva, nepamätáš si ma? To som ja! Matej!“ Zostala v pomykove. No keď sa mi prizrela lepšie vrhla sa mi okolo krku: „Och, Matej, prepánakráľa! Čo sa ti to stalo?“ Odtisol som sa od nej: „Prestaň, budeš špinavá! Veď sa na mňa pozri!“ No ona na to nedbala. Strčila mi do ruky jednu tašku, druhú zobrala ona a chytila ma za ruku so slovami: „Poď, ideme domov!“ „Nie, nechcem odťažovať. Veď máš vlastné starosti a vlastnú rodinu,“ podotkol som a vrátil som jej tašku späť. Vyčítavo sa na mňa pozrela a povedala: „Prestaneš konečne vyvádzať?! Sme na jednej lodi! Pamätáš? A okrem toho, je to len dovtedy, kým si niečo nenájdeš. Toľko miesta sa u nás ešte nájde. Možno by si mohol zavolať sesternici, tá by ťa podporila. Pokiaľ viem, tak je ešte stále dosť ochotná i bohatá na to, aby ťa nechala iba tak bez pomoci.“ Strčila mi tašku späť. „Tak poď!“ Usmial som sa a vzal som jej aj druhú tašku. Bol som jej neskonale vďačný. O pár týždňov som si vďaka nej našiel prácu i sesternica ma trocha finančne podporila a kúpil som si vlastný byt. Odvtedy žiadneho bezdomovca neobídem bez toho, aby som mu nepomohol. Nikdy nemôžem vedieť, či sa to znova nevráti. Všetci sme na jednej lodi.