Stopár (1. strana) | Články - Aragorn.cz

STOPÁR

Skrčený na malom kopci stojacom nad lesnou cestou, som skrytý za skalou a v tieni mohutného dubu konečne narazil na to, čo som stopoval už niekoľko dní.
Skupinka štyroch orkov, potulujúcich sa po lese a prepadávajúcich obchodníkov aj cestovateľov idúcich do, či z malej viesky zvanej Lesokraj, sa nenápadne plížila smerom k rieke, pri ktorej kočiš zastavil svoj dvojzáprah a nechal kone, aby sa napili. Uchopil som luk do ľavej ruky a pravou rukou siahol do tulca pre šíp.
Netuším, prečo sa tí zelenokožci rozhodli lúpiť práve v tejto časti krajiny, keď si mohli vybrať oveľa bohatšie oblasti, než je táto chudobina. Snáď ich niečo vyhnalo z lesa, snáď sa dopustili neospravedlniteľného činu a boli vyhostení vlastnou tlupou, snáď ide o mladých orkov snažiacich sa vydobiť si rešpekt. Založil som šíp.
Kočiš vyzerá ako jeden z obyvateľov Lesokraja. Prostý, mierumilovný občan, ktorý žije z toho, čo vypestuje a prebytok predá na trhu v Novohrade. Je to postarší muž so sivými vlasmi siahajúcimi po ramená. Dnes vyzerá akosi radostne. Voz má plný sudov, hrncov, šiat a všelijakých nástrojov. Hladovému oku neunikne nápadne plný mešec na opasku. Rýchle som odhadol vzdialenosť.
Ako sa skupinka priplížila na okraj lesa, kone začali nekľudne odfrkovať. Kočiš poklepal jedného z nich po šiji s hlasitým: „Ohó, brachu, čo si taký nervózny? Dnes bol dobrý deň, všetko sme predali, veľa sme nakúpili a ešte sa nám aj zvýšilo. Len pi, ja si dám večer tiež dúšok, dva.“ Natiahol som tetivu.
Orkovia si vymenili pohľady. Najmohutnejší z nich, očividne vodca, sa pozrel na svojich dvoch spoločníkov po pravici a pokynul im rukou, aby sa presunuli na pravé krídlo. Otočil hlavu na druhú stranu, pozrel na zakrslého spoločníka po ľavici a pokynul mu presunúť sa na opačnú stranu. Preskupili sa rýchlo a bezhlučne. Zamieril som.
Medzi orkami ukrytými v lese, a koňmi pijúcimi z rieky, stál kočiš. Pozrel sa na skláňajúce sa slnko a začal si pohvizdovať veselú melódiu. Chudák...ani netuší, že smrtka kráča jeho smerom. Orkovia tasili zbrane.
Vodcovi sa v ruke zablysla veľká zubatá čepeľ meča, zatiaľčo štít ostal na chrbte, veď čo zmôže jeden človek proti štyrom okrom? Zakrslík na ľavej strane mal však iný názor a k svojej kopiji pridal aj štít. Orkovia vpravo tasili v tom istom okamžiku. Jeden nebezpečne vyzerajúcu sekeru, druhý veľké obojručné bitevné kladivo. Šíp je ako slovo – ak ho raz vypustíte z úst veľkého luku, už sa nedá vrátiť. To moje znelo ako „Smrť!“
Ork so sekerou, stojaci najviac vpravo, sa otočil po smere rýchlo sa približujúceho svištiaceho zvuku. Čas sa mu spomalil... Najprv si všimol nejasný tieň postavy skrytej na kopci za skalou, ktorá drží luk. Žmurkol - naposledy. Potom sa mu zrak zaostril na objekt približujúci sa po neviditeľnej čiare tvoriacej spojnicu medzi lukom a jeho telom. Spoznal v ňom šíp. Náhly nával adrenalínu spôsobil, že pocítil tlkot srdca vo svojom krku. Pootvoril tlamu v snahe varovného výkriku. Namiesto zvuku však vypľul krv. Šíp sa mu zaryl do hrdla tak, že mu hrot vyčnieval z druhej strany. Obzor sa pomaly rozostril, svaly uvoľnili, a tlkot srdca v hrdle utíchal. Kým dopadla sekera z uvoľnených údov na zem, ustal tlkot srdca úplne.
„He?“, ozval sa ork s mohutným kladivom, stojaci hneď vedľa, keď mŕtve telo dopadlo na zem.
Kone dvihli hlavu, kočiš prestal pískať a spozornel, zvyšní dvaja orkovia otočili hlavy vpravo.
„Kryt!“, zvolal vodca hrubým hlasom a pohotovo si sňal štít.
„Čo za kryt? Kto tam je?“, so strachom v hlase skríkol kočiš a ucúvol za voz.
Slovo „Smrť!“ zaznelo vzduchom po druhý krát. Tentoraz smerovalo k vodcovi. Ten však len pozdvihol štít a rozbehol sa ku mne. No, možno to slovo znelo ako „Vedľa“, tentoraz!
„Rozptyl!“, zaburácal vodcov hlas, „Zabite toho bastarda!“
„Pomóc..!“, zaznelo od voza a niečo žuchlo do vody v snahe cúvať do bezpečia.
„Zab! Zab! Zab!“, zaznievalo z orkských hrdiel, keď sa ku mne neisto blížili. Na jednej strane som bol rád, že im chýba dobrých dvadsať metrov, a že som na kopci, na druhej strane sa ma zmocňoval pocit, že ich stihnem postrieľať skôr, než ku mne dorazia. Preto som sa rozhodol vypáliť ešte jeden šíp a prezbrojiť na šavle. Posledný pozdrav smrti som poslal orkovi s kopijou, ktorý sa vzápätí chytil za skrvavené stehno a bolestivo zastonal. Zakrslík upustil štít, ale napriek svojmu zraneniu pokračoval v ceste ku mne. Samozrejme pomalšie než zvyšní dvaja orkovia.
Odhodil som luk na zem a tasil šavle z puzdier prekrížených na chrbte. Po krátkej chvíli sa vynorili siluety dvoch orkských postáv. Jedna sprava, druhá, ako ináč, zľava.
"Tak fajn, tu ste. Ukážte sa!", pomyslel som si.
Mohutne stavaný vodca mal na sebe, ako jediný, oblečenú novovyzerajúcu krúžkovú zbroj, v ktorej strede však bola červeno podfarbená diera ako od vbodnutia. Vzhľadom na to, že v jednej pracke držal ešte aj štít s erbom červeného orla, a fakt, že tieto štíty používali vojaci z Novohradu, ktorí ZÁSADNE nenajímali orkov, ma utvrdili v domnienke, že tento ork si túto zbroj ani štít nekúpil. Aspoň že v druhej pracke držal typický orkský zakrivený zubatý meč. Veľký!
Druhý ork bol mierne zadýchaný, na jeho tmavozelenej koži boli vidieť kvapky potu a z tlamy, ktorej dominovali zažltnuté tesáky, sa mierne penilo. Nečudo, veď niesol to svoje velikánske kladivo celý čas do kopca. Váhu tejto hračičky som odhadol na dvadsaťpäť až tridsať kíl.
Začali okolo mňa krúžiť. To obyčajne znamená, že si počkajú na vhodný okamžik a po nacvičenom znamení zaútočia naraz. Zaujal som bojový postoj, mierne roztiahnuté nohy, jedna šavla položená nižšie, druhá na úrovni hrudníka. Ani som sa nepohol, len očami sledoval protivníkov a vyčkával na okamih útoku.
Mohutný vodca stál teraz predo mnou a spotený ork priamo za mnou. Jeho pravidelné fučanie náhle ustalo a zhlboka sa nadýchol, to som vedel, že dvíha kladivo.
„Zmar!“, zaburácal vodca a priskočil ku mne, sekajúc z boku, kryjúc sa štítom. Uskočil som do strany, miestom kde som stál presvišťal zubatý meč a o zlomok sekundy na to, tam pristálo mohutné kladivo. Obaja orkovia sa ocitli predo mnou. Vodca na nič nečakal a zase zaútočil. Ranu som zblokoval jednou šavlou a útok oplatil druhou. To už sa ten druhý zase naprahoval. Môj útok zastavil štít. Kladivo sa rýchlo priblížilo. Splašene som ucúvol a zároveň sa snažil odchýliť ďalšie bodnutie mečom.
"Ten veľký je zatratene rýchly.", skonštatoval som sám pre seba.
Meč sa mi podarilo zraziť a kladivo dopadlo tesne vedľa môjho chodidla. Až som zacítil, ako sa zaborilo do vlhkej lesnej pôdy. Stratil som však balans a rozpľasol sa na chrbát.
Orkovia sa na seba pozreli a zachechtali sa. Udýchaný ork si otrel spotené čelo a pokľudne vytiahol svoje ťažké kladivo zo zeme, zatiaľčo vodca ku mne pristúpil, postavil sa nado mňa obkročmo a víťazoslávne zvolal svojím hrubým, neotesaným hlasom: „Umri, synu matky s ružovou kožou!“
Ork sa napriahol a ja som ho kopol medzi nohy. Zohnul sa, zreval bolesťou a dostal daľší kopanec priamo do tváre. Pätou. Rana ho odhodila dozadu, až spadol na chrbát.
Druhý ork prekvapene sledoval celú scénu. Kotúľom vzad som sa vyšvihol na nohy, obe šavle v rukách, pohľad uprený na orka s kladivom. Vodcovi sa zatiaľ podarilo vyškriabať sa na štyri, vypľul čiernu krv a zanadával.
Asi som ho nasral!
Nezabíjam odzadu, aj keď je to fajn, tak som sa radšej rozbehol a použil vodcov chrbát ako odrazovú plochu na skok k druhému orkovi. Vo vzduchu som spravil otočku a efektne sekol do úrovne krku kladiváča. Ale ten tam už nestál. Skrčil sa. Hajzel!
Skok som dokončil hladkým pristátím a bleskurýchle sa otočil. Práve včas. Ork s kladivom sa dvíhal zo skrčenej polohy, ťažká zbraň za ním opisovala široký oblúk.
"Tak toto nezblokujem", preletelo mi hlavou, prikrčil som sa a spravil riskantný skok vpred, vedúc pozdĺžny sek oboma zbraňami v úrovni orkovho trupu.
V skoku ma minula násada kladiva, sekol som, jedna šavla preťala pracku v predlaktí, druhá sa zaryla hlboko do pasu. Mäso zamľaskalo, kosti zapraskali, vystriekla krv a šavle dokončili oblúk.
Zariskoval som a obzrel sa, aby som si vychutnal tú krásu. Ork sa prekoprcol a zaryl tlamu do blata. Z kýptika ruky mu striekala hnusná, hustá, čierna krv. Druhou rukou sa snažil zakryť si ranu na pase a zároveň napchať mäso naspäť do boku.
„Uááááaaaa...“, ozval sa rev predo mnou.
Pozrel som sa opäť vpred, vodca bežal ku mne, jeho pohľad sa stretol na okamžik s mojím. Zvraštená tvár s vytesaným výrazom pomsty, krvou podliate oči, vycerené zuby a pena od úst. Zamračil som sa, lebo som vedel, že to znamená jediné.
Nasral som ho!
Moc často nestretávam bojovníkov v berserku, a ak áno, sú - aspoň na začiatku - na mojej strane. Každopádne ich zmysel pre jednu, či druhú stranu splynie v priebehu niekoľkých sekúnd v jediné – všetci sú nepriatelia. Je lepšie sa od nich držať ďalej, alebo ich nejako šikovne nechať vbehnúť do nepriateľského húfu.
Ork odhodil štít a uchopil svoj veľký meč obojručne. Začal po mne sekať hlava - nehlava. Raz z jednej strany, raz z druhej - ako prišlo. Toto všetko bez akéhokoľvek náznaku obrany. Pravdu povediac, on sa brániť nemusel. Zato ja som mal čo robiť. Vrieskal pritom ako zver a do každého úderu vkladal stále väčšiu a väčšiu nenávisť. Dopadajúce útoky zneli ako tlkot srdca. Zlá správa je, že sa tento tlkot nebezpečne zrýchľoval a ja som začínal cítiť únavu. A potom to prišlo.
Jedna z jeho rán ma škrabla na ramene. Vyviedlo ma to z koncentrácie a pozrel som sa, aké zlé to je. Rana bola malá, ale hlboká od toho, ako sa tam zaryl jeden zo zubov orkskej čepele.
Za svoju nepozornosť som tvrdo zaplatil. Zúrivý kopanec do brucha, príšerný náraz ramena mohutného orka na môj hrudník. Náraz ma odhodil a na chvíľku vyrazil dych. Ten sa mi vrátil hneď ako som pristál. Zapískalo mi v ušiach. Zase som ležal rozpľasnutý na zemi. Tentoraz na bruchu a šavle ležali kto vie kde. Zúrivý výkrik sa zmenil na zúrivo radostný. Ozval sa však aj druhý radostný výkrik. Pootočil som boľavú hlavu a uvidel zraneného zakrslíka. Konečne sa sem dostal. Jednou rukou si držal krvácajúcu ranu na stehne, z ktorej trčal zlomený šíp, druhou kopiju a blížil sa ku mne.
Dostal sa na dosah, napriahol zbraň k poslednej rane a ja som sa usmial. Nikto nesmie odoprieť berserkovi právo zabiť jeho obeť. Veľký zubatý meč nakreslil vo vzduchu divokú osmičku sprevádzanú rozprsknutou čiernou krvou. Zakrslík ostal nechápavo stáť. Rozzúrený ork však pokračoval. Uťal mu ruku v lakti.
Prevalil som sa na chrbát a podopierajúc sa chrbtom o balvan snažil dostať na nohy.
"Kde mám zbrane? Jedna je tu...", zodvihol som ju. Dopadla na mňa spŕška čiernej tekutiny. Prišlo mi akosi mdlo. Zhlboka som sa nadýchol a vstal. Druhú šavlu som nevidel. Mohutný ork, katujúci svojho priateľa na kúsky sa napriahol a na chvíľu zastavil. Vyzeralo to, ako by sa mu z hlbín mysle vynoril obraz kedysi známej tváre. Potom sekol a zakrslíkova hlava zamierila ku skale, od ktorej sa odrazila a odkotúľala dole kopcom.
Nejako sa mi rozostril zrak. Prižmúril som viečka a spravil niekoľko krokov vpred. Ork zhlboka oddychoval. Po chvíli zareval, ale ostal ku mne otočený chrbtom. Nebol som si istý tým, či jeho nečinnosť nespôsobilo ustávajúce bojové šialenstvo. To rameno ma bolí stále viac a viac. Páli.
Ork sa otočil a sprudka sekol. Podlomili sa mi kolená. Meč preťal vzduch. Pozrel som vodcovi do tváre. Mal som pravdu, výraz šialenca bol ta tam. Bodol som.
Pekná rana - pod spodný okraj zbroje, rovno do podbrušku. Po šavli mi stiekla žltá, teplá tekutina, asi moč. Ork sa na mňa z výšky neveriacky pozrel, potom na ranu a zase na mňa, nechápal. Aby mu došlo, že sa zajtrajška už nedožije, rýchlo som ho bodol ešte dva krát - do toho istého miesta. To už nevydržal, stočil sa na stranu a spadol. Ešte žil.
Pozrel som sa na svoju ranu na ramene. Už nekrvácala, pretože bola opuchnutá a koža okolo rezu začala nadobúdať podivne fialovú farbu.
„Jed!“, povedal ork.
Tentoraz nasral on mňa. Bez váhania som mu vrazil meč do červeno podfarbeného otvoru v zbroji. Mohutné telo sebou ešte pár krát zašklbalo a zvoľna ochablo.
Svet sa ponoril do tmy...
Takúto zradu som nečakal. Jed. Mohlo ma to napadnúť. Mohlo, ale nenapadlo. Za chyby sa pyká.
Z temnoty vystúpila smrtka a kdesi v diaľke zazneli zvony. Zdrapila ma za moje dlhé vlasy a ťahala k akejsi rieke. Podivnej, sivej. Na zemi ležalo mnoho kostí. Niektoré ľudské, iné zvieracie. Zvuk zvonov sa priblížil.
Začul som niekoho povedať onú osudnú vetu „Jeho čas ešte nenastal.“ Otvoril som oči a uvidel sám seba ako ležím zabalený v bielom plátne na plti, ktorá sa pohupovala na sivej rieke, v ktorej sa topilo množstvo duší. Smrtka a prevozník sa na mňa pozreli a v hlave mi zaznelo „Musí žiť.“
Na čiernej oblohe sa za ťažkými mrakmi zjavilo malé, ale jasné svetlo. To sa potom zväčšilo, až nakoniec jeho lúče prenikli hustým mračnom a obklopili moje telo.
Vrátilo sa mi vedomie. Zhlboka som sa nadýchol.
„Žije!“, povedala smrtka. Nie, to nie je smrtka. Snažil som sa rozpoznať postavu.
„Áno, vďaka elixíru, ktorý som včera kúpil v Novohrade.“, to znelo ako prevozník.
Pozrel som sa do životodárneho svetla a rozpoznal oheň v krbe. Rameno ma už nebolelo, niekto ho oviazal čistým, bielym plátnom. Bol som prikrytý sivou dekou, z ktorej sa zľahka parilo a stúpajúce pramienky pary pripomínali duše tisícky padlých bojovníkov putujúcich do Valhaly. V miestnosti bolo pekelne horúco. V hlave mi hučalo. Vonku zvolával kostolný zvon veriacich na večernú modlitbu. Nado mnou sa skláňal postarší muž so sivými vlasmi siahajúcimi po ramená. Pri posteli stálo akési malé dievčatko, asi jeho vnúčka.
„Ďakujem, že si mi zachránil život, dobrý muž“, povedal som starcovi.
„To ja ti ďakujem“, usmial sa.