Tí druhí (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Dom starých Hanulíkovcov. Kedysi to bývala veľkolepá rozsiahla stavba, ale po smrti jej majiteľov sa o ňu nemal kto starať. Dom chradol a pustol, až z neho nakoniec zostala len sutina s pováľanými múrmi a vybitými oknami, kompletne zarastená burinou. Od jeho postavenia až po terajší stav ho obývala rozmanitá spoločnosť ľudí, ale azda najzaujímavejšími boli tí, ktorí sa nemali čím chváliť a obývali dom krátko pred jeho zánikom...

***

Vzduchom sa pomedzi praskot ohníka niesli aj občasné brnknutia gitary. Chladný jesenný vzduch naznačoval, že čoskoro nastane zima. Skutočná zima, pri ktorej sa bude terajší chlad zdať ako letná páľava. Všetci vedeli, že ak sa dovtedy nenaučia spolu vychádzať, šanca na ich prežitie výrazne klesne. Každý mal svoj osud, spájalo ich iba jedno, chudoba.

Boháč, sediaci v rohu medzi dvoma zachovanými múrmi a očami vypleštenými ako dva taniere, neprítomne zízal do ohňa. Robil to často, stále sa nechcel zmieriť, že sa ocitol v spoločnosti, ktorou tak dlho opovrhoval predtým, ako prišiel o celý svoj majetok.

Hudobník, veľmi mladý človek na to, aby sa ocitol bez domova. Dal prednosť hudbe pred štúdiom, na čo jeho rodina zareagovala tak, že ho vyhodila z domu. Teraz, sediaci pri ohníku, občas jemne brnkol do gitary.

Vzduchom sa už rozliehal aj plač práve zobudeného dieťaťa. Okoloidúci by sa zaiste čudovali, čo robí malé dieťa na takom bezútešnom, ponurom mieste. Lenže všetci sa tomuto miestu vyhýbali. Dieťa sa krčilo v náručí svojej matky, v objatí svojho otca. Boli to ilegálni prisťahovalci odniekiaľ z Ázie.

Obďaleč dýchavične a trhavo bojoval so svojim údeľom Starec. Bez rodiny, bez ľudí, ktorí by mu pomáhali, prežíval posledné štádium rakoviny. Biely ako krieda ležal na provizórnej posteli zo slamy. Už nevládal ani chodiť, všetkým bolo jasné, že dlho už žiť nebude.

Najpochybnejšou a najmizernejšou existenciou v tomto svete vo svete bol Opilec. Na podmienke, žijúci z fľašky na fľašku, agresívny, keď bol opitý a ešte viac, keď nebol. Zvyčajne celý deň žobral na ulici, potom si kúpil "chľast" a spil sa až do nemoty. Dnes tu nebol, čo pre ostatných znamenalo malú chvíľu pokoja, ktorú si aj všetci ticho užívali. Ale netrvala dlho, pretože sa v tme začali vynárať obrysy tackajúcej sa postavy.

***

Vianoce, čas pokoja. Väčšina ľudí sa v teple hniezdi pred televízorom a pozerá vianočné rozprávky, pričom jednou rukou kradne sladkosti z vianočného stromčeka. Lenže je tu aj menšina, ktorá v teplote, čo už pár desiatok dní nevystúpila nad nulu, bojuje o holý život. Do sutín cez husté sneženie prilietavali útržky z kolied a vôňa tej či onej štedrej večere. Ohník horel aj dnes, ale už nik jeho žiaru necítil. Matka láskyplne hojdala svoje dieťatko v náručí a po líci jej tiekli slzy. Otec ju držal za ruku a niečo jej v ich jazyku šeptal do ucha. Boháč, ktorý zimu na ulici prežíval po prvý raz, čupel až takmer v ohni, no aj napriek tomu ho lomila zimnica. Prerývaný chrapot starca bolo počuť stokrát viac ako predtým. Otvoril ústa a falošne zatiahol: „Tichá noc, svätá noc..."

„Drž hubu, starý, lebo ti z nej vyrazím protézu!" drsný hlas Opilca prerušil Starcovu koledu. „Počul," hlas mu na moment zlyhal, „počul si ma?!" Zreval a kopol doňho.

„Nechaj ho!" varovne sa ozval Hudobník. Vstal a s ním aj Imigrant a Boháč. Ten sa ale, namiesto toho, aby pomohol, odporúčal kade ľahšie. Opilec odkiaľsi vytiahol fľašu a rozbil ju o stenu, čím sa stala nebezpečnou zbraňou. Matka s dieťaťom stihla odstúpiť tesne predtým, ako sa začala bitka. O pár minút sa pred domom ozvú sirény policajných áut.

***

Prešla zima a nastala jar. Mnoho vecí sa od tej dávnej noci zmenilo. V dome už nebýva nik a tak sa môže spokojne pobrať do večnosti, ktorá po ňom nezanechá žiadnu pamiatku. Na cintoríne pribudol nový hrob, nie skvostný, iba taká hromádka hliny s dreveným krížom uprostred. Rodina prisťahovalcov požiadala niekoľkokrát o azyl, nakoniec úspešne, a tak mohli začať nový život. Hudobník sa pomeril s rodinou a rozbehol svoju kariéru. Nebol veľmi slávny, ale hudba ho napĺňaľa. Opilec za napadnutia človeka a mnoho ďalších priestupkov poputoval rovno do väzenia. A nie na krátky čas. Boháč sa potom, ako zavolal na policajnú stanicu ešte dlho túlal po meste, až kdesi stretol svojho dávneho priateľa, ktorý mu ponúkol pomoc. Celý vďačný ju prijal, po čase si našiel prácu a začal zarábať odznova. Odhodlanie ho nútilo nevzdať sa a vďaka usilovnej práci sa začlenil do normálneho života. Na dobu, čo strávil na ulici sa snažil zabudnúť, nikdy o nej nehovoril a obišiel každého žobráka, ktorého videl. Niektoré veci sa nikdy nezmenia...