Úklady (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Zabijem ho, zabijem ho a zachránim tým Veľkú Moravu, pretože on ju vedie do záhuby. Všetkých nás vedie do záhuby. Vojislava, veliteľa hradného vojska už dlho trápilo toto rozhodnutie, ale nakoniec sa presvedčil. Bude to pre dobro nás všetkých. Ľud mi bude vďačný. Potreboval sa utvrdiť vo svojom rozhodnutí, hrozilo že pochybnosti nahlodajú jeho perfektne pripravený plán a ani sa nenazdá a bude ležať na zemi s prepichnutým hrdlom. Nemôžem si dovoliť ani malé zaváhanie, už aj tak to bude dosť riskantné. Neprítomne sa zahľadel do malého okna, v diaľke ktorého videl pomedzi stromy záblesky svetiel pochádzajúce zo Svätoplukovho hradu. Nachádzal sa vo svojej komnate neďaleko odtiaľ, konkrétne v pevnosti označovanej ako Skrytá. V nej sa nachádzala veľká časť Svätoplukovho vojska, pripravená kedykoľvek vyraziť na pomoc obliehanému hradu. Jej úkryt tvorili prevažne stromy okolitého lesa a keďže sa pevnosť ťahala viac do šírky ako do výšky, mali veľkú výhodu prekvapenia. Len aby sa tá výhoda neobrátila aj proti samému Svätoplukovi. Musel sa pousmiať, aj keď mu do smiechu rozhodne nebolo. Už len vidina toho, čo by mohlo nasledovať po smrti kráľa, ak sa mu ho vôbec podarí zabiť, ho desila. Ale podľa jeho mienky by bolo horšie, keby prežil. Mier a bratríčkovanie sa s Frankmi, slepé poslúchanie toho cirkevného pajáca Metoda a vôbec všetko, s tým sa musí niečo robiť, inak to dobre nedopadne. A on presne vedel čo...

***

Pozorne si premeriaval človeka oblečeného v ľahko prehliadnuteľných sivých handrách. Nehybne stál pred ním. Vonku bola bezoblačná noc, navlas podobná tej z minulého týždňa, pri ktorej Vojislav tuho premýšľal. Nakoniec rozhodol, že najskôr použije vraha, nenápadného malého pešiaka, reálny kľúč k víťazstvu. Tento človek bol nižšieho vzrastu, s dlhými tmavými vlasmi, výrazne mladý a ešte výraznejšie chudobný. Nič viac o ňom nevedel a ani to vedieť nechcel. Čím menej ho poznám, tým lepšie budem vedieť zahrať prekvapenie, ak ho chytia a budú vypočúvať. A toho sa Vojislav bál, prezradenia. Vybavil by to po nejakom oddanom vojakovi, ale nechcel, aby sa niečo pokazilo. Nie všetci muži boli aj spoľahliví, niektorým stačilo za hlt vína a nespoznávali ani vlastné matky. Po službe, samozrejme, Vojislavova družina musela prísne dodržiavať disciplínu a to ho koniec-koncov držalo na poste veliteľa. Prestal okolo neho krúžiť a zastavil sa tesne pred jeho tvárou. "Kráľ Svätopluk. Zabiť a mlčať. Tu máš," hodil mu plný mešec, vždy treba ich mlčanlivosť motivovať.
"Rozumieš mi?" zavrčal. Mladý vrah prikývol. "Odchod," mávol rukou, cúvol a sledoval ako sa za ním zabuchli dvere.

***

Vojislav naprázdno prehltol. Tak ako včerajšiu noc, rovnako nehybne stál pred ním ďalší muž, tentokrát kráľovský posol. So zlými správami, teda zlými preňho. "Dnes v noci, v hodine jednej bol spáchaný nehorázny pokus o vraždu voči nášmu kráľovi. Z prozreteľnosti Božej však nevydarený. Hriešnik chytený a uväznený. Kráľ žiadá, by nemohli ste prísť previnilca vypočuť." Predniesol svoj krátky odkaz a čakal na odpoveď, ktorú pôjde odniesť späť ku kráľovi. Týmto sa ale situácia komplikuje, kráľ bude strážený oveľa viac ako doteraz. To znamená, že dostať sa do paláca bude oveľa ťažšie. Musím to spraviť teraz, už sa viac na mladých a neskúsených spoľahnúť nemôžem. Odkašľal si a prehorovoril: "Prídem."

***

Zhlboka sa nadýchol a vošiel do trónnej siene. To chce pokoj a chladnú hlavu, najmä pokoj. Veľmi sa bál, že sa nechtiac prezradí, ale zatiaľ svoj strach skrýval veľmi dobre. Presne ako predpokladal, všetci boli na svojich zvyčajných miestach. Trónna sieň bola vlastne obrovskou halou, za dňa plnou svetla. Zem pokrývali drahé ozdobné kožušiny, na pravej stene boli veľkolepé mozaiky stvárňujúce dôležité udalosti, zatiaľ čo na ľavú zakrývali výhľad mohutné piliere postavené v presnom rade a za nimi asi pätoro dverí. Pri stĺpoch stála nehybne stráž, v rukách pevne zvierajúc kopije. Podľa Vojislavových počtov tam bolo asi desať mužov. Nebudem riskovať, za tými dverami by ich mohla pokojne byť ďalšia stovka a sám nič nezmôžem. Na konci sály stál pekne opracovaný trón, na ňom Svätopluk a asi meter za ním v kresle ostražito sedel Metod. Hoci obidvaja neboli už práve najmladší, vyžarovala z nich istá osobná sila, Svätoplukova hrdá tvár a Metodov pokorný výraz... Vojislav začal panikáriť, ťažko sa mu dýchalo a srdce mal až v krku. Len pokoj, len pokoj. Dýchanie sa mu ustálilo a tak prešiel celú tú diaľku až ku kráľovi, tam sa s veľkým sebazaprením poklonil. "Poslali ste po mňa," ticho povedal, pričom stále kľačal a zrak upieral do zeme.
"Áno, poslali sme po vás, náš drahý priateľ. Vstaň."
Pri týchto slovách Vojislava bodla malá výčitka. Postavil sa a uprel zrak na tých dvoch mužov, ktorých tak veľmi nenávidel a modlil sa k Morene za ich smrť. Hoci boli všetci nútení prejsť na novú vieru, Vojislav sa stále modlil k starým božstvám. Striaslo ho, vôbec sa mu nepáčil pohľad, akým naňho Metod pozeral, takmer akoby niečo tušil. Zato Svätopluk, hoci dnes v noci skoro prišiel o život, pôsobil uvoľnene. Metod sa postavil a prehovoril. "Ako ste boli určite oboznámený, dnes v noci prenikol do hradu nečistý človek s úmyslom podrezať kráľa počas spánku. Z Božej prozreteľnosti ho však chytili skôr ako stihol svoj nečistý zámer dokončit. Vypočúvali sme ho, ale chce hovoriť výlučne s vami. Neviete prečo?" spýtal sa nečakane a nadvihol obočie. "To neviem, ale rád sa s ním porozprávam," strčil si ruku do vrecka, aby skontroloval či je jed na svojom mieste.

***

Päťdesiat mužov, päťdesiat najvernejších. Malý počet, ale presný. Už ubehol ďalší týždeň odvtedy, čo pri takzvanom vypočúvaní vraha otrávil a začal svojich najlepších a najvernejších mužov zhromažďovať v malom tábore. Dnes sa mal ich osud konečne naplniť. Dnes mali otvorene záutočiť a zabiť Svätopluka a ak sa pošťastí, tak aj Metoda. Na túto chvíľu čakal tak dlho a teraz konečne nastala. Posledný krát obehol malý tábor, hodinu jazdy od hradu, dôkladne vyberal miesto, keby ich totiž objavili ešte pred útokom, všetko by sa zosypalo ako domček z karát. Jeho muži leštili a kontrolovali zbroj, osedlávali kone, prípadne sa cvičili v malých súbojoch. O chvíľu to začne, Veľká Morava sa stane naozaj veľkou. Zapískal, čím naznačil, že je čas sa zhromaždiť. Muži sa postavili do radu. Cítil, že by mal povedať niečo veľké, ale nakoniec sa uspokojil iba s krátkym: "Nech sú vaše údery ostré a šťastie nech sprevádza vaše kroky." Vysadli na kone a za rýchleho cvalu zanechali za sebou dohorievajúci oheň.

***

Vzrušenie ich všetkých pohltilo, ostatne, ako pred každou bitkou. O necelú hodinu jazdy dorazili pred bránu Svätoplukovho hradu. "Otvárajte, máme pre kráľa naliehavú správu," zakričal Vojislav vojakom na stráži. Tí bez rozmýšľania bránu otvorili a o malú chvíľu už ležali mŕtvi na zemi. Jazda pokračovala ďalej cez nádvorie, ale niekto ich uvidel a o chvíľu vzduch preťal výkrik na poplach. Odkiaľsi z tmy sa vynorila skupina stráží a strhla sa veľká mela, to už z hradu vychádzali posily a ako Vojislav čakal, so Svätoplukom na čele. Keby mal rozum, zostane sedieť dnu. Zosadol z koňa, vytiahol svoj meč, pevne ho uchopil v rukách a začal si prebíjať cestu k nemu. Doposiaľ to šlo ľahko, jeho protivníci neustále leteli k zemi. Prvou prekážku mu postavila do cesty dvojica strážnikov, obaja podnikli výpad a Vojislav sa stihol uhnúť iba na poslednú chvíľu. Strážnici výpad zopakovali, jeden sa rozohodol zaútočiť na hlavu, zatiaľ čo druhý bodol do hrude. Vojislav sa hodil k zemi, pričom sekol na protivníkove nohy. Trafil a strážnik sa sklátil na zem, pričom kričal od bolesti. Tesne pred jeho hlavou sa do zeme zapichol meč druhého protivníka, ktorý, našťastie, netrafil. Vojislav sekol zvislo hore a aj druhý nepriateľ padol na zem. Vojislav sa postavil, očistil si svoj meč a skontroloval svoje zranenia. Okrem narazeného chrbta nič vážne. Bum, niečo ho silno udrelo do tváre a pravdepodobne mu to zlomilo nos. Pre krv takmer nič nevidel a údery stále pokračovali. Podkopli ho, padol no aj napriek tomu, že už ležal na zemi a sotva sa hýbal, mlátenie neprestávalo. Kopol nohou na miesto, kde sa podľa jeho mienky nachádzal nepriateľ, trafil a údery na chvíľu prestali. Začal sa plaziť pomedzi padnuté telá preč od útočníka. Zotrel si krv z tváre, čo mu dovolilo uvidieť toho... No jasné, tí sú najhorší. Pred ním stál veľmi mladý vojak, mohol mať nanajvýš dvadsať, svoj meč niekde stratil a tak jediná vec, s ktorou sa mohol biť, bola dlhá drevená palica, ktorú pravdepodne ukoristil nejakému starcovi. "Ako chceš," povedal si skôr sám pre seba a horko-ťažko sa pozviechal. Naznačil výpad na krk, kde aj mladík pozdvihol palicu na obranu, ale namiesto toho mu zasadil tvrdý úder lakťom do brucha, ten sa zapotácal a padol. Mohol ho rovno doraziť, ale rozhodol sa byť veľkorysým. Namiesto toho sa vybral za svojím primárnym cieľom, Svätoplukom. A ten bude preňho rozhodne ťažký oriešok, jeho mužov posielal k zemi prinajemenšom tak dobre ako on sám. Aktuálne sa nachádzal niekoľko metrov od neho a bojoval s jedným z jeho mužov. Rozbehol sa a sekol po chrbte, nanešťastie sa Svätopluk otočil a tak si to odniesla iba jeho ruka. Meč sa mu vryl hlboko do ramena. Už, už by zasadil smrteľný úder, ale musel sa uhnúť splašenému koňovi. V tej chvíli ale naňho skočila kráľovská stráž, a tak sa musel zvŕtať pred zúrivými bodmi kopijami. Dostal úder do hlavy a stratil vedomie.

***

"Ste v poriadku?" ozvalo sa mu pri uchu a on otvoril oči. Nad hlavou sa mu skláňal jeden z jeho mužov, "odpadli ste, ale iba nakrátko, musím ísť." Vrátil sa do boja a zanechal ho samotného. Vedľa neho ležala vlastnými kopijami prebodnutá kráľovská stráž. Zahliadol zvyšného muža zo stráže, ako so Svätoplukom mizne vo vnútri hradu. Už ani nevedel koľkýkrát vstáva zo špinavej zeme presiaknutej krvou mnohých ľudí, a rozbehol sa k hradu. Ako predpokladal, dvere držal jeden strážca, ale ten taký zúrivý útok vôbec nečakal, takže ho Vojislav zabil len jednoduchým mávnutím meča. Vyrazil dvere do trónnej siene a ocitol sa zoči voči zranenému Svätoplukovi. "
Vojislav, aj ty si ma zradil?" spýtal sa potichu a na jeho tvári sa zračila bolesť.
"Iba ja," odpovedal rovnako ticho Vojislav, pozdvihol zakrvavený meč a zaútočil. Svätopluk aj napriek zraneniam útok odvrátil a dokonca sa vzchopil aj na protiútok. Vojislav ho ale zospodu podvihol, vyrazil mu meč z ruky a ten odletel ďaleko dozadu. Vojislav pokračoval v švihu a zrazil Svätopluka z nôh. Chytil meč do oboch rúk, zodvihol ho nad hlavu, pripravený to všetko ukončiť. "Nie, prosím, nerob to." Zastavil sa. Prosil, on ho prosil. Teraz, na poslednú chvíľu začal mať pochybnosti. Prečo som len musel preliať toľko ľudskej krvi? Nemohol som svoj názor jednoducho vyjadriť? Som ja ten zlý? Tieto myšlienky ho pálili viac ako škrabance po ostriach mečov. Vedel, čo musí urobiť. "Odpusť," zašepkal a bodol. Priamo do srdca. Veľkú sálu ešte stále obiehala ozvena jeho slov, zatiaľ čo jeho mŕtve telo padlo na zem a pošpinilo kožušinu krvou. Svätoplukovi sa v oku zaleskla slza. "Odpustil som." Zvuky vonkajšieho boja pomaly utíchli.