Under the Robe of Justice part. 2 (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Márvin pozeral na odchádzajúceho strážnika Marcusa Hoolighana takým nechápavým pohľadom, ako je nechápavá situácia sama. Čo to malo znamenať? Robí zo mňa blbca? Mám mu veriť? Tieto otázky sa ozývali v hlave nevinného väzňa v cele 77. Musím dúfať, že vravel pravdu. Nič iné mi nezostáva. Pokúsil sa oslobodiť od lana, ktorým mal priviazané ruky aj nohy. Na jeho prekvapenie i šťastie mu strážny schválne priviazal lano len jemne. Nemal problém si ho dať preč, trhol rukami a uzol sa uvolnil. Ruky vyslobodil, zostávali nohy. S tým už problém nemal. No pravý problém mu začal zhruba pred hodinou na námestí, kde ho stráže kruto odvliekli spred očí jeho vlastnej rodiny. Obvinený za vraždu sudcovho štvorročného syna. No on vedel, že to neurobil. A pred chvíľou sa dozvedel, že strážny Marcus si to taktiež myslí. Bolo preňho iróniou si priznať to, že muž zákona ako je Hoolighan, ktorý ho strčil pred nedlhou chvíľou do väzenia ho môže zachrániť.
-„HEJ! MÁME TU ZELENÁČA!“ skríkol muž od vedľajšej cely. Väznicou zavládlo mnoho zvukov- Šialený smiech, hučanie či búchanie hrnčekom po mrežiach, ktoré priam rezalo uši.
-„Tak čo chlapče? Za čo si tu? Ako sa voláš?“ spýtal sa väzeň s čiernou pleťou, držiac sa mreží vo svojej cele, ktorá bola šikmo doľava od Márvinovej. Cela 74..
-„Toto je čo? Nejaký výsluch?“ drzým tónom odpovedal Winderson.
-„Nie. To sa pýtame každého zelenáča. Tak nerob si nepriateľov a odpovedz.“
-„Odpoviem vtedy, keď sa mi bude chcieť.“
-„Keď sa ti bude chcieť hej? Heh... Tak ma teraz počúvaj. Byť tak teraz pri tebe tak ti rozrežem brucho ako tomu rybárovi dole v dokoch ty drzý hajzel!“ čiernemu väzňovi sa rozšírili nozdry a na zamračenom čele sa mu zráčila napnutá žila.
Márvin sa zasmial:
-„Hehe! Tak to ty si ho zabil?“
-„Ten sukin syn sa vyspal s mojou ženou!“
-„Tak to si nebol v posteli moc dobrý. Ja som myslel že vy čierny-“ väzeň hodil po Márvinovi svoj pohár, ktorý mu tesne minul hlavu. No Márvin sa ani netrhol, len sa postavil a podišiel k starému, tvrdému, železnému lehátku s jedným zaprášeným vankúšom a molami prežratou dekou.
-„Ty rasista zasratý! Si ťa raz chytím a skončíš sedemkrát horšie ako ten ry-“
-„Hej hej! Ako ten rybár. To už som počul. Staraj sa o seba dobre?“ zvýšil hlas Winderson a pohrával sa s lanom v rukách.
-„Ty mi nebudeš rozkazovať zelenáč!“ Márvin ho ignoroval. „Počuješ ma? Nikto sa so mnou zahrávať nebude!“ väzňovi čiernej pleti sliny z úst prskali ako besnému psovi.
-„No tak kľud Greg! Kľud!“ upokojil ho muž sediaci na zemi v cele 75 hneď po Márvinovej ľavej ruke. Greg sa otočil a vydal sa ľahnúť si na lehátko a cestou vrazil svoju päsť do steny a celou väznicou sa ozvalo jedno veľké zadunenie. Keď ležal tak nerobil nič, len si rukou prechádzal po svojej holohlavej hlave.
Márvin ležal a pozeral sa hore do stropu. Premýšľal. Za ako dlho ma odtiaľto dostane ten strážnik? Čo ak si robil srandu? Mám niečo podniknúť? Myšlienky mu nedávali pokoja. Chcel nad tým premýšľať no nač premýšľať nad otázkami bez odpovedí? Zbytočne si vodiť ďalšie starosti? I tak ich má už dosť. Ale je taktiež správne nič nerobiť a nechať svoju rodinu o samote? Len zbabelo čakať na záchranu? Zaťal zuby a potriasol hlavou, keď sa mu pred očami zjavila tvár Kristíny. Nemohol dať najavo emócie. Tu je vo väzení. Byť citlivkou, znamená byť stratený. Stratený ako mucha v pavúčej sieti, ako myš v hadej nore. A to nemohol dopustiť. Musí prežiť ak chce ešte niekedy vidieť svoju rodinu. Takýto život mu nemôže byť súdený. Jeho otec mu vždy vravieval, že je výnimočný. A jeho mama? Tú nepoznal. Kiež by mohol. Kiež by. No plakať nad rozliatom mliekom? To je zbytočnosťou! Pomaly sa mu zatvárali oči. Upadal do spánku, do ríši snov.

Zelená lúka s kvetinami ako v rozprávke. On, ležiaci v mäkkej tráve plnej púpav vedľa Kristíny. Jeho deti ležali vedľa nej. On sa usmieval, ona tiež. Blonďavé dieťa si odtrhávalo lístky púpav a pri každom odtrhnutí si krásnym, nevinným, srdce hladkajúcim hláskom pospevovalo: Má nás rád. Nemá nás rád. Má nás rád. Nemá nás rád Má nás rád... Márvin cítil pokojnosť vo svojom srdci. Pohodu. Lásku ku Kristíne a svojim deťom, ktoré má tak rád. Chcel aby táto chvíľa trvala na veky. Aby mohol naďalej pociťovať lásku v ovzduší. Tá priam voňala svojou krásou. Nenahraditeľná vôňa lásky. Kto by sa jej chcel zbaviť.
Všetko sa odrazu strhlo. Slnko zakryli mraky, obloha sčernela, kvety zvädli a tráva sa obrátila na popol. Zem sa začala triasť. Jedna veľká puklina ho oddelila od jeho rodiny. Dieťa dokončilo odtrhávanie lístkov púpavy: Nemá nás rád! Nemááá nás rááááád! Opustil nás! Klamal nám! Neľúbi náás! Zem sa začala hýbať. Odďaľovala ho od svojej rodiny. Nie! Kristína! Mám vás rád! Ľúbim vás nadovšetko! Kristína! Naliehal Márvin a snažil sa rukou dosiahnuť na svoju rodinu. Kristíne sa v očiach zráčila slza: Opustil si nás! túto vetu vydala zo svojich pier ako poslednú. Potom zmizla v plameňoch. Márvin chcel niečo urobiť, no nemohol sa pohnúť. Chcel sa vrátiť k svojej rodine, objať ju a nikdy nenechať samú. Nechcel ju nechať trpieť smútkom. Prepadla sa mu zem pod ním. Padal do temnoty. Posledné čo započul bol plač jeho malého trojmesačného syna.

-„KRISTÍNA!“ Márvin sa zobudil a uvedomil si, že to všetko bol len sen. Prvé čo ucítil bol studený pot na jeho čele a jemnú vôňu jedla.
-„Cela 77! Večera!“ skríkla tučná žena s koženou vestou a od jedla zakyckanou bielou košeľou. Popod mreže podala Márvinovi drevenú misku s taktiež dreveným nožíkom i vidličkou.
-„Ber, alebo nechaj byť! Nič lepšieho tu nedostaneš.“ pripomenula tučná žena.
Winderson si zobral do rúk misku spolu s príborom a neisto sa vrhol do jedla.
-„Možno to tu nevyzerá práve najlepšie, ale jedlo je tu alespoň dobré!“ prehovoril k Márvinovi takmer na kosť chudý, hrbatý väzeň od vedľa. Ten jedlo hltal až mu všetko stekalo po brade. A čo mu stieklo dole na zem, to taktiež dojedol. Márvin zmraštil tvár pri pohľade na toho úbohého väzňa, potriasol hlavou a opatrne skúsil väzenské jedlo. Žalúdok sa mu zdvihol, až ho cítil v hrdle. Jedlo bolo chladné a chutilo ako špinavá voda s kúskami vlasov v nej. Jediné čo sa dalo jesť boli zemiaky. Mäso, ktoré sa ťažko dalo nazvať mäsom nechal stranou spolu s nechutnou omáčkou.
-„To ostatné nebudeš?“ spýtal sa úbožiak vo vedľajšej cele.
-„Nie. Je to humus. Tu máš ak chceš.“ Znechutene podal misku so zbytkom jedla popod mreže svojmu takzvanému „susedovi“.
-„Ďakujem! Moc pekne ti ďakujem....“
-„Márvin. Volám sa Márvin.“
-„Moc pekne ti ďakujem Márvin.“ s úsmevom poďakoval úbožiak.
-„A tvoje meno?“
Úbožiak hltal večeru ako keby mala každú chvíľu zmiznúť. Mäso, ktoré tvorila viac chrupavka ako mäso samotné ohrýzal až na kosť.
-„Moje meno?“ opýtal sa a pokračoval v hltaní chladnej gebuziny, ktorú tu nazývali večerou.
-„Hej.“
-„Ja nemám meno. Volaj ma proste Úbožiak ako ostatný.“
-„Ako to, že nemáš meno? Každý máme meno no nie?“
-„Ja meno nemám.“
-„Musíš mať.“
-„Volám sa Úbožiak.“
-„To nie je meno.“
„Ale je. A je moje.“
-„Prestaň s tým. Aké je tvoje skutočné meno?“
-„Úbožiak.“
Márvin to vzdal. Len sa nechápavo prizeral do chudej tváre chlapíka, ktorého každý volal Úbožiak. Ten dopil z misky omáčku a nazrel do Windersonových zelených očí a usmial sa, čím odhalil svoje štrbavé, čierne až žlté zuby.
-„Ďakujem Márvin.“ poďakoval ešte raz so stupídnym tónom.
-„To je dobre. Nemusíš ďakovať.“ bezstarostne s kľudným hlasom odvetil Márvin a ľahol si na železné lehátko. No nie na dlho. Hneď na to sa ozvalo veľké buchnutie dverami a väznicou sa ozývalo rinčanie zbroja.
-„Misky! Vidličky! Nožíky!“ zakričal známy hlas. Bol to jeden zo stráží, ktorý dnes ráno viedli Márvina do väzenia. „Daj to sem ty špina!“ skríkol na neďalekého väzňa, ktorý odmietal dať misku spolu s príborom.
-„Nie! Ja vás týmto nožom zabijem. Poďte si po mňa!“ zvolal šialený hlas, ktorý patril tak približne stredne starému mužovi. Strážnik sa zasmial nad trúfalosťou väzňa.
-„Vy väzni ste čím ďalej tým viac a viac drzejší. Mal by som vám-“ no tu strážnikova veta skončila, pretože väzeň mu napľul do tváre. „Tak ja ti ukážem začínať si do mňa ty krysa väzenská!“ Ďalej bolo počuť len ako prešla ostrá oceľ meča cez väzňové telo a jeho stonanie bolesťou. „Odveďte ho odtiaľto preč. Nech nám to tu nešpiní ešte viac. A TOTO SA STANE KAŽDÉMU KTO MI BUDE VZDOROVAŤ!“ strážnikov krik bol počuť po celej sieni. Všetko utíchlo.
O pár minút bol strážnik aj s ďalšími dvoma pri cele 77. Medzi nimi bol aj Marcus. Jeho pohľad sa stretol s Márvinovím.
-„Tak tu ho máme. Vrah sudcovho syna. MISKU! VIDLIČKU! NOŽÍK!“ Márvin podišiel a podal popod mreže misku. Marcus ju zobral. Vidličku a nožík podal taktiež, ale to už len cez mreže. No však ako podával príbor Marcusovi, ich ruky sa dotkli a Winderson pocítil zospodu svojej ruky kúsok papiera. Improvizoval a uvolnil prsty. Marcus mu medzi ne nenápadne strčil papierik. Stráže okolo Marcusa si nič nevšimli. Našťastie.
-„Hej...“ zvýšil hlas jeden zo stráží. Márvinovi sa rozbúšilo srdce. Ak by zistili, že Marcus má s ním niečo spoločné, už by ho ku nemu nikdy nepustili a bolo by všetko stratené. Celá šanca na slobodu „...nedotýkaj sa ho. Nakazí ťa svojim psychopatizmom. HEHE!“ Stráže sa z trápnej pripomienky vrhli do smiechu. Márvin sa ukľudnil.
-„To sú všetci. Poďme!“ zvolal Marcus. Stráže pomaly odchádzali a cestou sa smiali na urážkach, ktoré patrili hlavne Márvinovi. Všetci okrem Marcusa. Ten sa iba malinko pousmial aby nebol nápadný. Keď všetky stráže odišli, Márvin si sadol na lehátko a oprel sa o chladnú, vlhkú stenu.
-„To máš od toho strážnika? To je tvoj príbuzný? Kamarát? Čo tam je napísané?“ zvedavým šeptom sa pýtal Úbožiak. Márvin sa naňho pozrel a zúrivým pohľadom mu naznačil že má byť ticho. Úbožiak pochopil, stíchol a vrátil sa do svojho kúta, kde sa schúlil ako vystrašené dieťa. Pohľad naň Márvinovi trhal srdce ľútosťou. No keď nahliadol do obsahu lístka od Marcusa na ľútosť zabudol a naplnila ho beznádej.
Mrzí ma to pán Winderson, ale vaša žena spáchala
pred nedlhou chvíľou samovraždu.
Úprimnú sústrasť želá,
Marcus Hoolighan
P.S- Budte v kľude. Deti sú v poriadku a už čo nevidieť vás odtiaľto dostanem.