Za pekelnou bránou (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Temný závoj chladnej noci,
vrcholky hôr za svitu hviezd,
vojsko veľké o strašlivej moci,
skryté musí na ramenách osud niesť.
Tam v tme pri bráne do pekiel,
v tieni muky do sŕdc zabodáva,
od úmyslu ani deň neprešiel,
strachom hrôzou šumí tráva.
Už vojak strachuje sa nielen o seba.
Generálov hŕstka vstriec* smrti vykročí,
vysadnú do žrebcov zdobeného sedla,
v tom každému sa vleje smútok do očí.

Temný závoj chladnej noci,
Halí skazu pri pekelných bránach.
Mocné vojsko žije, hoci,
Generálov túžby o chvíľočku premenia sa na prach.
O hodinu či minútu v ruinách.
Pod kameňom ranený lord držiac v ruke meč,
všade vôkol rozlieha sa jedovatý smrti pach.
Bojovník to hrdý, nesmie z boja utiecť preč.

Ranený tam sedí, premýšľa.
Posledný úder ostáva mu.
Aj keď dúfal, žiadna pomoc neprišla.
Teraz už vie, že neporazí tmu.
V hlave cíti jak mu hlások šeptá,
čierne slová čo v srdci budia zlo,
jak ťažký jed čo pľúca leptá.
„Ach, čo som to spravil? Čo?!“
„Mladý bol som plný nádejí a snov,
pre ľútosť miesto v srdci nebolo,
jak beštia hladná čo za splnu započne* lov,
to zlo v srdci mi dušu premohlo.“

„Temný pán leč planý, bol spravodlivý,
túžba že na svet uvrhne tieň pomsty,
udrel nám do sŕdc na nerv citlivý,
už generáli temní sme jak hvozdy.
To my! Lačná smečka beštií,
čo krajinou sa ženú jak chmáry dáke,
mor sme šírym svetom šírili,
i dieťa v náručí zabili sme každej matke.“

„I jasnosti báli sa mená naše vysloviť,
nespočetne zverstiev spáchali sme,
každej žene dôstojnosť chcel som ulúpiť,
sťa príšera besná z čiernych kútov zeme.
Ako smrtiaci popol sadá na steblá,
tak naša povesť šírila sa do diaľok,
pýcha nám pred zrakom clonu zastrela,
už odvážni mládenci chcú nastoliť poriadok.
Už začiatkom výsledok bol zrejmý,
podnes matky žialia nad tou smrťou,
však oni boli tí v presile a nie my.
A nás napadla myšlienka napísaná pravdou.“

„Rukou našou mládenci neprežili,
no skôr než v sen smeli vykročiť,
rany statočne za slobodu tŕžili,
až podarilo sa im i nás poraniť.
Pravda to bola, obavy v nás rástli,
chceli sme viac a viac,
aby už nikdy generáli ranení neboli,
aby v srdciach ľudí tvoril sa mráz.“

„Tak kráľovi nášmu v ohromnej pevnosti,
tam prosbu vyslovíme nesmelo.
Kráľ najprv hneval sa, potom smial do sýtosti.
Dobre, splním vám želanie! ozval s veselo.
želanie vám splním a dám vám moc,
teraz choďte spať a vyčkajte,
však prídete keď započne sa sladká noc,
no slabosti a strach doma si nechajte.
Ešte jednu vec chcem teraz vysloviť,
čo vás čaká ešte neviete.
V noci smie len ten sem vstúpiť,
čo za dverami nechá strach a súženie.“

„Už nôtia vlci pieseň zlovestnú,
o novom zle čo kraje zmorí,
chystáme sa prijať cestu bolestnú,
nám plameň túžby v očiach horí.
Sieň veľká jak brloh draka,
na stenách a stoloch mnoho sviec,
na konci miestnosti kráľ nás čaká.
S nádychom snejúcim* a osudu vstriec!“

Päť a dvadsať pyšných čaká,
vystretí a hrdí rovno stoja,
v dušiach sa im temne zmráka,
už sú smelí, už sa neboja.

„Tu je vaša moc! kráľ vraví,
Mocné dary na vás čakajú,
za moc sa však vždycky platí,
zradné dary krvi žiadajú.
V tom tichu len vzdychy bolo čuť,
čo kráľ prvý dar ukázal,
po moci už cítili sme sladkú chuť,
a kráľ len ďalej rozdával.“

„Rukoväť som mocnú v ruky schytil,
čepeľ čiernu, hviezd tisícich lesk,
skrz srdce som tú silu cítil,
kdesi vonku biely udrel blesk.
Tá sila čo mi nervy drása*,
jak ostrý spár čo telo reže,
meč ten sily mojej nová spása,
už mi v mysli rastú temné veže.
Ako vlky čo na mesiac v noci vyli,
v hlavách znejú hlasy temné,
šeptajú jak zradné lesné víly,
slová o smrti sa zdajú jemné.“

„Kým kocháme sa, kráľ nám vraví,
matka sile obeť priniesť musíte,
ak sa poddáš tomu, stratíš rozum zdravý,
svoju krv im dáte, už to tušíte.
Pôjdete v svet vôľu moju vykonať,
už nebojte sa v boji o svoj život holý,
odporcov sila k vašej nedá sa už prirovnať,
ešte nevedia že vy ste nočné mory.“

„Tak znova v svet šíry sme sa vydali,
už nie mor, lež pravá smrti ruka,
iba hlupáci a staré vrany sa nás nebáli,
Pre kňazov sme boží trest, pre kráľovstvá muka!
Mnohé roky v hlave čul som meču hlas,
prihováral sa mi láskavo jak matka nežná.
Vplyv na mňa má sťa víchrica na malý klas,
či jak na holé telo búrka snežná.
Ku každému dáky hlas sa prihováral,
sladké reči v hlave šeptajú,
jak okolo prstu nás si omotával
ani v noci pokoja nám nedajú.“

Pri pekelnej bráne pod kameňom v ruke drží meč,
mocný lord krvavý v tieni ukrýva sa,
spomína na veky slávy čo v okamihu navždy ušli preč,
v spomienkach ja mladý on s osudom zahráva sa.

„Spomínam že v noci ani nie rok dozadu,
kráľ zvolal nás k sebe s temným úmyslom,
v kamenných sieňach tam sme mali poradu,
jak zlo že skoncujeme s iným zlom.“

Už armáda veliká jak kobyliek roj,
vykročila smerom k smrti oáze.
Smeru sú neznalí však čakajú boj,
za ten pohľad dali by ste všetky peniaze.
Smeru sú neznalí však správne kráčajú
to generáli, krvi lordi smelo vedú ich,
cestou si nohy i ruky v červenej zmáčajú,
temná to výprava jak smrti dych.

Na miesto keď prápor dorazil,
tam ku priesmyku čo Brána Pekelná sa volá,
v tieni hory tábor postavil,
vôkol nič len kamene a pláň holá.
Pri ohni či v stane z večera,
Krvavci už radia sa jak útok viesť,
vedia že čaká ich planá príšera,
len oni zo sveta chceli by ju zniesť.

Tak hlasy radia: „Zanechaj tu vojsko a bež ju zabiť sám!“
„však v ruke mňa zbraň držíš,
keď pobiješ to uctievať ťa budú skrze chrám.“
„Tak bež ho zabiť, rýchlo musíš!“
Päť a dvadsať lordov kráča priepasťou,
brána pekiel už ich víta v náručí,
viera že uspejú, tu zmieta ňou,
ticho tu, len vietor občas zahučí.
Za priepasťou tam nachádza sa smrti oáza,
kostier mnoho všade tieň ,
už cítia po duši ich smrť pohládza,
bojisko to diablova sieň.
Len z temnoty za krátky čas,
vynoril sa temný tvor.
Ktosi vraví: „To z pekiel ďas“,
však nečaká na rozhovor.
Rev strašný, diabol sám sa pozdravil,
schytil hnev a zahrabal,
už prvého z nich rozdrapil,
tak začína sa pekiel bál.

Všade krvi čepeľ zvoní,
už tnú mu mečmi do tela,
však rázne lordov odhodí,
začne strašná mela.
Len šípy svištia vzduchom krvavé,
kúzelníci kliatby strašné hovoria,
zápas rýchly sťa hravý valc na bále,
už tušia že sa v krvi ponoria.
A jeden rýchlo mečom zaťal,
tak diabol s hlasným revom kríva,
šancu majú, po dychu zlapal,
tu vzbĺkla pri krku mi z plameňov hriva
„Do srdca mu niekto bodnite,
či šípom bludným trafte sa,
živý tvor to vidíte,
nemôže žiť bez srdca.“
Pätica šípov zlietla sa do hrude,
a krv vystrekla z rany hlbokej,
netreba srdce tej oblude.
„Ej tá toho vydrží, to hej !“

Obluda zavyla pri divom rozmachu,
niekoľkým lordom už lebky drtí,
telá len dopadajú do prachu,
nebojí sa vlastnej smrti.
Všetci na ňu rýchlo sa rozbehli,
čepele lesknú sa i kúzlo preletí,
však príliš neskoro tu vec postrehli,
že tento boj nie je hra pre deti.
Diabol to mocná bytosť vyskočí,
generáli stihli iba pozrieť naň,
ten pohľad smeroval mu do očí,
ich preskočil jak zdatná laň.
A už ich zozadu len v pasci drží
jak v rohu myš má hladná mačka,
vyzerá že čakať dlho nevydrží,
bude to pre ňu iba hračka.
Otvorí tlamu a nadýchne sa zhlboka,
vytiahne drápy a morduje a rúbe,
lordom sa zúfalstvo prikradlo do oka,
tisíce žltých tesákov skveje* sa v hube.

Boj to je nerovný a krutý,
obluda stojí a bije a buší,
mnoho lordov poznalo ako smrť chutí,
zvuk to bol ohavný pre žiadne uši.
Dlho sa úmorne dve strany mordujú,
diabol však náskokom vyhráva,
telá tých mŕtvych už živým holdujú,
jeden na jedného iba ostáva.

O hodinu či minútu v ruinách.
Pod kameňom ranený lord držiac v ruke meč,
všade vôkol rozlieha sa jedovatý smrti pach.
Bojovník to hrdý, nesmie z boja utiecť preč.
Ranený tam sedí, premýšľa.
Posledný úder ostáva mu.
Aj keď dúfal, žiadna pomoc neprišla.
Teraz už vie, že neporazí tmu.

I v duši už pocítil posledný kúsok nádeje,
diabol ho obchádza a hľadá,
„Umriem skôr než sa nadejem!
Ale to bude paráda!“

Obtiažne vylezie spod kameňa,
v ruke meč, ho hlasy utíchli,
krvavý má nielen bok ale aj ramená.
„Ej! čertovsky musím byť rýchly!“

S hrdinským pokrikom, namáhajúc hrdlo,
vyberie oproti diablovi,
zrazu cíti, čosi ho bodlo,
už v mysli blúdia mu mátohy.

Však z posledných síl rýchlo jak v polmrku*,
bol to len zo srdca cit a žiadny plán,
zaťal sa hrubý meč diablovi do krku.
„Ty iba diabol si, no ja tvojej smrti pán!“

Ozval sa rev ohromný,
aký už čuť nebude,
nebojí sa iba Krvavec posledný,
smrť sa mu vlieva do hrude.

I o mnoho rokov neskôr,
čo zbrane pri telách ležia tam v oáze,
nebol už nijaký netvor,
tie hlasy však čakajú, jak snežienka v námraze.

A slová posledné na lôžku smrti,
čo posledný v tom boji vyslovil,
ostanú navždy v oáze pamäti,
jak chvíľa keď obludu pobil.