Oko Azathotha (62 stran zpět) | Herna - Aragorn.cz

//Mních žije, ale s jeho sanity to je veľmi veľmi bledé :-(. Má pocit, že je minimálne mŕtvy a v pekle. Ak nie niečo horšie...

OK, prva otazka : ten mnich, ktoreho som pred chvilou vytiahol z veze, zije?

//Po dobrodružstve, ak ho Atsurr prežije, si nebude nič pamätať. V podstate by si nepamätal ani čo robil pred chvíľou ak by sa podvedome jeho rozum nehránil tým spôsobom.//

//Inak je plne pod svojou kontrolou a tak si môže "vybrať" či vražedne alebo kľudnejšie :-).//

//Mam sok skor vrazedny alebo kludnejsi?

Prvý člen skupiny, viking Atsurr Hrosskelssen, postúpil krok alebo dva do mníchovej izby a ... a nedokázal udržať oči zavretá. Bojovník telom i dušou nebol schopný sa vrhnúť do smrtelného nebezpečenstva ako ovca na porážku. Podvedome ešte posledný krát chcel skontrolovať vzdialenos k cieľu, stav a pohyb netvorov...

... ich oči sa na sekundu, alebo možno len zlokok z nej, stretli a Atsurr nahliadol do krajiny, ktorá musela byť samotným Helheimom. Cítil jeho prázdnu preplnenosť, utrpenie a pokrivenú rozkoš, temný smiech, plač, krik, údes a mordu. Oblial ho studený pot, ruky sa roztriasli náhlou slabosťou a ... a inštinktívne zavrel oči. Výjavy, ktoré uzrel, bytosti, ktoré môžu smelo konkurovať nečistým nemŕtvym v kláštore, však nebolo možno zaplašiť LEN zavretím očí. Krvavým bolestným písmom sa zapísalo do jeho vedomia i podvedomia.

Otrasený, ale s pevne zavretými očami, schmatol Dunmora. Nasilu ho vytiahol a ťahá ho smerom ku schodisku na vežu. Mních nepovedal ani slovo. Zdá sa, že dokonca nedýcha.

A Atsurr si pri tom mumle niečo pod fúzi...

Hrdinovia vstúpili na prvé schodíky do veže. Už nebolo treba držať zatvorené oči. Sluch im napovedal, že temné bytosti nechali za sebou.

A točité schodište smeruje nahor. Schody osvetlené temným červeným svetlom a hluk mora za bránami kláštora, vytvárajú dojem, že hrdinovia stúpajú po vodopáde krvy (zvanom i krvopáde). Kroky im jeden za druhým ťažejú i napriek tomu, že nevidia prekážku. Vedie ich však Atsurr, ktorý bez zjavného vnímania okolia ťahá Dunmora nezadržatelne nahor.

Veža je za bežných okolností 27 metrov nad hranucu mora, ale teraz sa chceje ako pri zemetrasení. Murivo praský, padá omietka, cez diery hrdinov bičuje dážď.

Neďaleko rohu veže stojí Bishop Ardulf, krútiaci sa na koly, na ktorý je pribitý. Jeho bezkrvá mrtvola dvihnutými rukami a hlasom húhačsky velebí červenú kométu nikoľkonásobne väčšiu a žiarivejšiu, ako mesiac v úplnku.

Z jeho tela vedie do stredu veže tenká červená stopa krvy, ktorá končí v strede dokonalého jeden a pó metra širokého kruhu, ktorý tvorí základňu červeného priesvitného valca nasmerovanému na kométu.

Okolo vacu tvoreného neprirodzenou a nečistou silou sedí štvorica nemŕtvych mníchov, ktorý na flautách z ľudských kostí hrajú podivnú melódiu.

V strede kruhu stojí v extázii vikingský vodca a náčelník výpravy Hygelach pozerajúci na komótu očami, ktoré nemajú viečka.

Bez toho, aby odvrátil tvár alebo porušil svoju pozornosť na kému, na kosť naostreným ukazovákom namočeným v krvy, si tetuje bodky na pokožku.

Vedel som, že prídete. vy vždy prídete. - povedal a štvorica vie, že to bolo smerované na ňu.

//Toto bol hod na Sanity.

Atsurr Hrosskelssen ako jediný videl situáciu navôkol a ako tak sa môže pokúsiť o vytiahnutie mnícha z jeho cely. Cíti však ... cíti pocit, ktorý doteraz nepoznal. Pocit, ktorý mu zatemňuje myseľ. Pocit, ktorý hrozí podlomiť jeho ľudské uvažovanie a ponoriť ho do vôd zvieracej nevedomosti.

//Ak sa Atsurr pokúsi o záchranu mnícha, tak si bude musie ťhodiť na sanity.

Skusim schytit stareho mnicha a potom vyjst z miestnosti.

Brat Sterling sa pohol smerom za hlasom brata Dunmora a okamžite o niečo zavadil nohou.

To NIEČO sa pohlo!

Jeho prsty bez mäsa, ostré ako stiletá z ďalekej arábie, zaklepali po kamennej podlahe. Dvojica nozdier hláv zrastených temnou diabolskou mágiou začmuchali zo vzduchu, polámané zuby zacvakali o seba hladom, ktorý nie je možné utíšiť.

Mladý mních s vypätím všetkých síl neotvoril oči a nepozrel sa evidetnej hrozbe bolesti a zatratenia do temnoty jej duše. Oblial ho studený pot, na okamih prestal fungovať čas, jeho dych sa stal hlboký a bolestne pomalý.

To NIEČO, tá nemŕtva ohavnosť a pošpinenie pamiatky bratov i vražedných vikingov, znovu upútala pozornosť ostatných, ktorý sa, súdiac podľa klepania, pomaly presúvajú po stenách i strope k miestu, kde stoja hrdinovia...

Bratovi Sterlingovi sa nepodarilo spraviť moc ako krok smerom za hlasom brata Dunmora, ktorý nevyzerá, že by sa vôbec pohol.

Pridam sa k septaniu modlitby, nahmatam brata a tiahnem ho spolu s nami k vezi. Oci stale zavrete, klastor poznam, takze trafim. Usi mam napnute, snazim sa minat mutantov.

//Odriekava po latinsky rúženec... Dá sa predpokladať, že stále dokola.

Som tu, sepnem tak, aby ma bolo sotva pocut. Aka je to modlitba co odriekas? Pridame sa.

Fleinn, Aberthol i Sterling poznali výrazné zaváhanie na mužovi pred sebou.

Život i čas idú ďalej. Zatiaľ tak, ako ich hrdinovia poznajú. Ako však dlho? A či toho budú vôbec svedkami, to netušia.

Ich mysľou však prechádza zdanlivá ozvena slov brata Dun­mora.

A hrdinovia znovu počujú jeho hlas. Hlas, v ktorom je poznať plač, panika i hranica šialenosti - Brat Sterling?!? Si tu ešte? Neopúšťaj ma? Zaprísahávam ťa pri Bohu...

//Mozno zijem.

//Success

//FAIL

Chvála bohu. - povedal brat Dunmor a hrdinovia poznajú, že je na hranici príčetnosti - Boh skúša moju vieru strašlivým spôsobom. Najprv barbarský vikingovia a teraz démoni obchádzajú moju dušu. Bojím sa brat Sterling, bojím sa pohnúť, bojím sa nemyslieť na božie milosrdenstvo, jeho obeť i lásku, ktorú pociťuje k svojim deťom. Bojím sa, že ak sa vzdám jeho velebenia, démoni stiahnu moju došu do pekiel a zatratenia. Pomôž mi brat Sterling, pomôž mi modliť sa a sústrediť našu spoločnú silu na porazenie zla, ktoré vkráčalo do našich múrov. - jeho chlas je pisklavý a zachrípnutý neustálim modlením, plačom a mysľou na pokraji paniky.

Podľa zvukov sa dá usúdiť, že tých bytostí je tu aspoň päť, čo je dosť tesno na tak malú kopku, v akej mníši prebývajú.

Hrdinovia na okamih zastali a ani jeden z nich sa naubránil pocitu, že sa v okamihu prehovorenia brata Sterlinga, chodba utíšila. Prestalo byť počuť klopkanie do kosti orezaných prstov i zdanlivo zvuk mora. Každý z nich cíti, že sa uprela pozornosť všetkých okolitých ohavnosti z dvojice ľudských tiel vytvorených, na štvoricu dýchajúcich. Na štvoricu, ktorej každému tak silno bije srdce návalom napätia, adrenalínu i absurdnosti situácie, že ho je určite počuť ako kostolný zvon.

//A môžme si opäť hodiť na sanity.

Brat Dunmor, preco si tu ostal stat? Preco si neusiel, alebo sa nesnazis zabranit tomuto?

Ak tam dvere nejaké boli, tak sú vylomené. A je celkom dorbe možné, že je to práca vikingov...

Skusim najst dvere do cely.